Tak dopadol prieskum, ktorý po dvadsiatich rokoch od pohrebu Imreho Nagya zverejnil denník Népszabadság.
Respondenti si pochvaľovali najmä väčšie sociálne istoty a vyššiu zamestnanosť.
Ktovie, koľkí z tých, čo to povedali, boli medzi tými 250-tisícmi ľudí, ktorí sa prišli 16. júna 1989 rozlúčiť s človekom, ktorého revolta proti Sovietom v roku 1956 stála život a tridsať rokov v neznámom hrobe dole tvárou.
V tom dave však vtedy bolo aj 181 agentov komunistickej tajnej služby. Ich zoznam pár dní pred 20. výročím pohrebu, ktorý bol začiatkom konca režimu, zverejnil Ústav 56. Na jeho webovú stránku sa prihlásilo toľko ľudí, zvedavých na to, kto ich špehoval, až ten nápor nevydržala.
Možno mnohí z nich stáli v utorok na budapeštianskom námestí Hrdinov, kde k Nagyovmu pamätníku položili vence premiér Gordon Bajnai s prezidentom, a aspoň trochu sa hanbili.
A možno prídu až na pompézne oslavy 27. júna, keď si vláda pripomenie strihanie ostnatého drôtu na rakúskomaďarskej hranici. Kým totiž na pohrebe disent komunistov nechcel, drôt strihali straníci. Tí, ktorým tiež viac chutil ten Kádárov guľáš.
