BUDAPEŠŤ. Symbolický koniec komunistického režimu si Maďari spájajú so 16. júnom 1989. V ten deň sa na námestí Hrdinov v Budapešti desaťtisíce ľudí rozlúčili s premiérom Imrem Nagyom, jeho druhmi a symbolicky aj s ďalšími obeťami protikomunistického povstania z roku 1956 i následných krvavých represií.
Tri týždne po pohrebe zomrel Nagyov hlavný protivník a kat János Kádár, po ktorom získala miernejšia maďarská verzia komunistickej diktatúry svoje meno. Zomrel v deň, keď Najvyšší súd Nagya oficiálne rehabilitoval.
Pohreb znamenal prelom vo viacerých ohľadoch. Kádárizmus postavil svoju legitimitu na tvrdení, že v roku 1956 v krajine došlo ku kontrarevolúcii vedenej zločincami, ktorú porazili len s pomocou sovietskej armády. Nagy a jeho kolegovia boli označení za zradcov vlády ľudu vedenej Kádárom, ktorá ich za to spravodlivo potrestala.
Pohreb bol verejným priznaním, že je to klamstvo, že Nagy bol legitímny premiér, ktorého nespravodlivo súdili a popravili. A zradcom bol naopak Kádár, ktorý Nagya spočiatku podporoval, potom sa však dal do služieb Moskvy.
TIB zakladali disidenti
Bola to po viac ako tridsiatich rokoch prvá veľká masová akcia, do organizácie ktorej komunistická strana nemala čo hovoriť, a prvá veľká protikomunistická demonštrácia, ktorú musela strpieť.
Pohreb zorganizoval Výbor pre historickú spravodlivosť (TIB) spolu s novými demokratickými politickými hnutiami. TIB založili na jar 1988 osobnosti disentu, ale aj známi herci či spisovatelia, ktorí prešli za účasť na povstaní v roku 1956 komunistickými žalármi.
K nim sa pripojili pozostalí po popravených. Vedľa neskoršieho prezidenta Árpáda Göncza, ktorého v Nagyovom procese odsúdili na doživotie, bola členom TIB-u napríklad Nagyova dcéra Erzsébet.
Hlavným cieľom výboru bola rehabilitácia obetí komunistického teroru a udržiavanie ich pamiatky. Rehabilitácia a opätovný pohreb najznámejšej obeti Imreho Nagya patril od začiatku medzi jeho hlavné ciele.
Komunistická strana medzitým postupne strácala kontrolu nad vývojom udalostí. V júni 1988 ešte polícia rozohnala demonštrantov skandujúcich Nagyovo meno.
Pohreb ako demonštrácia
Vo februári 1989 vláda povolila Nagyov pohreb, stále však len ako obyčajný smútočný akt. TIB a politická opozícia však chcela verejnú rozlúčku, ktorá by sa stala demonštráciou proti režimu.
Komunistické vedenie až do mája zvažovalo jej zákaz, pre tlak verejnosti sa však k tomu neodvážilo.
Snažilo sa však pohreb zneužiť, urobiť z neho „deň národného uzmierenia", demonštrujúci odpustenie pre niekdajších vrahov.
Proti tomu sa však jasne postavili organizátori, ktorí odmietli účasť predstaviteľov strany na pohrebe. Položiť svoj veniec a stáť pri rakvách čestnú stráž mohli len zástupcovia vlády, napríklad proreformný premiér Miklós Németh.
Šesť rakiev prikrytých národnými vlajkami privítalo 16. júna 1989 davy na námestí Hrdinov. V piatich ležali pozostatky Nagya a jeho druhov, šiesta symbolizovala neznáme obete komunizmu. Tryzna na námestí trvala niekoľko hodín, rakvám sa v hustých radoch prichádzali pokloniť tisíce ľudí. Vencom prispeli aj československí disidenti z Charty 77.
O pol jednej sa na minútu všade zastavil život, po celom Maďarsku zneli zvony a klaksóny automobilov, chodci na uliciach si pamiatku popravených pripomenuli zastavením a minútou ticha.
Z rečníkov toho dňa si väčšina ľudí pamätá len mladého, vtedy ešte liberálneho politika Viktora Orbána, ktorý otvorene požadoval slobodné voľby a odchod sovietskych vojsk z krajiny.
Potláčaný sviatok
Do poslednej chvíle sa mnohí obávali, že by sa pohreb mohol zvrtnúť v násilie, či už pre zásah bezpečnostných síl, alebo naopak vďaka radikálnym antikomunistom.
Deň však prebehol pokojne a organizátori si pochvaľovali spoluprácu s políciou. Po obrade sa pozostatky Nagya a ostatných vrátili do parcely 301, kde spolu s ostatnými obeťami komunizmu odpočívajú dodnes.
Ani Maďarsku sa nevyhli spory o hodnotenie zmeny režimu a úlohy jednotlivých aktérov tohto procesu. Dodnes je napríklad vidieť snahu vládnucej postkomunistickej socialistickej strany význam Nagyovho pohrebu ako kľúčového bodu transformácie umenšiť a naopak vyzdvihnúť úlohu reformných komunistov.
Pompézne vládne oslavy sa neodohrajú dnes, ale 27. júna. Čiže na výročie strihania ostnatých drôtov na rakúsko-maďarskej hranici komunistickým ministrom zahraničia Gyulom Hornom a jeho rakúskym kolegom.
„To je prirodzené. Môj je len ten sviatok, ktorý si sám sfalšujem a definujem," komentoval to jeden z organizátorov pohrebu Imreho Nagya, bývalý disident Gyula Kozma.
Nagyov hrob bol záhadou
Komunisti sa snažili zničiť pamiatku na obžalovaných. Telá premiestňovali tak dlho, až sami zabudli, kde vlastne ležia.
BUDAPEŠŤ. Nagya popravili s dvomi druhmi 16. júna 1958, ďalší dvaja jeho spolupracovníci zomreli už skôr. Režim sa ich snažil aj po smrti ponížiť a zničiť každú pamiatku na nich.
Päť tiel najprv pochovali na dvore väznice a miesto zaviezli smeťami. V roku 1961 však telá vykopali, zabalili do dechtového papiera a opäť zakopali na mieste, kam pochovali väčšinu popravených po roku 1956 - na slávnu parcelu 301 ležiacu v najvzdialenejšom rohu obrovského budapeštianskeho cintorína Újközetemető.
V tomto zámerne neudržiavanom kúte, vzdialenom od hlavného vchodu cintorína viac ako tri kilometre, pod bujnou vegetáciou odpočívali popravení skoro tridsať rokov.
Problémom bolo len nájdenie pozostatkov. Narazilo naň aj komunistické vedenie, ktoré sa na jar roku 1988 rozhodlo, že rodine popravených povolí svojich blízkych znovu slušne pochovať. Ale len v prísne rodinnom kruhu.
Vysvitlo však, že ani na ministerstve vnútra nevedia, kde presne ležia. Policajný úradník poverený hroby lokalizovať nakoniec našiel po dlhom pátraní v archívoch ministerstva niektoré stopy v prísne tajnej zložke s príznačným menom Osie hniezdo.
Podľa nich a s pomocou starších hrobárov cintorína na parcele 301 určili miesta, kde by mali ležať Nagy a jeho druhovia.
Spomienky úradníka a ďalších účastníkov i množstvo dobových dokumentov zverejnil minulý týždeň historický Ústav 56 na svojej internetovej stránke.
(pm)
Orbán premenil pohreb na politický míting
V 80. rokoch spoluzakladal Výbor pre historickú spravodlivosť (TIB), ktorý pripravil aj Nagyov pohreb. Orbán tam začal kariéru, hovorí pre SME sociológ GYULA KOZMA.
Prečo vznikol Výbor pre historickú spravodlivosť?
„Roky sme už boli unavení nerozhodnosťou maďarskej opozície a chceli sme urobiť niečo hmatateľnejšie. Výbor mal tri úlohy: vedeckú, odhaľovanie pravdy o tom, čo sa vtedy stalo, právnu, to znamená rehabilitáciu obetí a zaistenie slušných pohrebov. Členov výboru sme vyberali tak, aby reprezentovali všetky smery, ktoré sa päťdesiateho šiesteho zúčastnili: vtedajších študentov, robotnícke rady, inteligenciu a prívržencov Imreho Nagya."
Spolupracovali ste pri príprave pohrebu s vtedajšou mocou. U rakiev nakoniec stáli aj predstavitelia vlády.
„S komunistickou stranou sme sa vôbec nebavili, pre nás neexistovala. Najprv sa snažili do toho zapojiť, rýchle však sami pochopili, že tam nemajú čo hľadať. Zástupcom moci pre nás bola vláda a štátne orgány. Zo zástupcov moci mohli položiť veniec k rakvám len premiér či predseda parlamentu a ľudia, ktorí neniesli za rok 1956 žiadnu osobnú zodpovednosť. Garantovali nám plnú spoluprácu polície a tá sa správala veľmi profesionálne. Žiadali sme, aby na námestí nebol nikto uniformovaný, poriadok sme si udržiavali sami. Polícia však zaisťovala širšie okolie a kolónu prevážajúcu rakvu späť na parcelu 301."
Nebáli ste sa nejakých násilností? Kolovali reči o tom, že proti vám zasiahnu robotnícke milície.
„My ako organizátori nie. Moc bola doslova vyľakaná, záležalo jej na tom, aby všetko prebehlo hladko. Bolo mimochodom jasné, že o tom v pozadí prebiehajú aj diplomatické rokovania medzi veľmocami."
Hrdinom pohrebu sa stal Viktor Orbán. Jeho prejav vraj organizátorov prekvapil.
„Chceli sme, aby na pohrebe prehovoril aj reprezentant mladej generácie a požiadali sme jednu z nových organizácií, Zväz mladých demokratov - Fidesz, aby niekoho delegovali. A oni poslali Orbána. Orbán nedodržal dohodnuté pravidlá, že to bude pohreb, a nie politický míting. Z jeho radikalizmu sme nemali radosť. Preskočil vďaka tomu desať rokov kariéry. Toľko by trvalo, aby inou cestou získal popularitu, ktorú dosiahol týmto jediným prejavom.
Peter Morvay
