Ľubo Roman - spočiatku mu nikto neveril.
Vlado Černý - prišiel o voľný čas.
Marek Ťapák - narobil si nepriateľov.
Traja herci, ktorí majú okrem talentu ešte jedno spoločné - namiesto toho, aby stáli na doskách, znamenajúcich svet, sedia v riaditeľských stoličkách.
Spoločným menovateľom týchto divadiel je nedostatok finančných prostriedkov.
Napriek tomu existujú, majú svojich skalných aj príležitostných divákov, ktorých vždy a znova príjemne prekvapujú novými premiérami.
Bývalý päťbojár Vlado Černý sa bojí lietania
Divadlo Astorka Korzo ?90 začal viesť v roku 1995.
"Bývalý riaditeľ Ľubo Gregor mal vlastné aktivity v televízii Markíza a jeho práca v divadle sa končila. Prebral som to po ňom."
Ako jeden z pôvodných členov súboru legendárneho Divadla na Korze chcel udržať jeho kontinuitu - v pokračovaní spolupráce s Milanom Lasicom, ďalšími členmi bývalého Korza, v inscenovaní klasických i pôvodných hier s presahom do súčasnosti.
Nezabudnuteľný herecký koncert tu predviedla v nezabudnuteľnej hre Ruda Slobodu Zita Furková.
Spolupráca s osobnosťami Divadla na Korze - Strniskom, Lasicom, Labudom, Kňažkom, Porubjakom, Hubom, Mikulíkom a samozrejme spomínanou Furkovou a ďalšími Černého skrátka "na doživotie" ovplyvnila.
Dnes?
Divadlo čaká prestavba, do budovy sa dlho neinvestovalo.
Tá patrí magistrátu, súbor pod krajský úrad.
Vidno to aj v nevyhovujúcich priestoroch riaditeľskej kancelárie - veľké okná robia v zime z miestnosti chladničku a v lete saunu, poloha na jednej z najrušnejších bratislavských križovatiek spôsobuje, že pri otvorených oknách nik nikoho nepočuje.
Pri rekonštrukcii však predsa len využije skúsenosti manažéra, Vlado Černý patril medzi prvých, ktorí sa po revolúcii pustili do podnikania.
"Kamarátovi vrátili v reštitúcii dom v centre, prenajal som si tam priestory, vzal úver a začal prevádzkovať umelecký klub Momko."
Spočiatku ho to bavilo.
Organizoval jazzové večery, výstavy, večery poézie, diskotéky.
Neskôr však pešiu zónu poriadne rozkopali, začalo chodiť menej ľudí, udržiavať prevádzku za takých podmienok bolo čoraz náročnejšie. Vyžadovalo to celého človeka.
"A ja som asi stále chcel byť hercom. Práca vo vlastnom klube začínala ísť pomaly bokom."
Bývalý herec a päťbojár
Čo ho najviac mrzí vo funkcii riaditeľa divadla, je fakt, že má málo času na herectvo.
"Hoci v niektorých predstaveniach hrám, je to čoraz ťažšie. Málokedy si dokážem vyhradiť čas na skúšanie. Stále čakám, že sa to nejako utrasie, ustáli a potom si zahrám. Myslel som si, že každý rok bude menej a menej práce. Realita je však iná. Finančné prostriedky stále chýbajú, treba objavovať ďalšie zdroje."
Zháňať ďalších a ďalších sponzorov, organizovať čoraz viac zájazdov.
Po náročnom dni bývalému aktívnemu päťbojárovi - jazda na koni, šerm, streľba z pištole, plávanie a beh - pomôže tenis alebo obyčajný relax v prírode.
K športu, ktorému sa predtým venoval každý deň, sa dostane len zriedka.
"Športujem systémom - ako príde. Keď mám chuť, keď ráno vstanem v dobrej nálade. Môj otec je manažér a každé ráno pláva päť kilometrov, jazdí na kanoe a pritom riadi firmu. Je to otázka pevnej vôle."
Černý sa aspoň raz za čas ide na kone popozerať - na dostihovej dráhe v Petržalke už aj párkrát stavil na koňa: dvadsať korún.
Slabé stránky riaditeľa
Riešenia konfliktných situácií sa nebojí, hovorí, že dôležitá je pravidelná komunikácia s členmi súboru.
"Keď sa s kolektívom pravidelne nerozprávate, začne sa klebetiť. Už nie zhováranie sa v kanceláriách, ale šepkanie v šatniach. Tak načo?"
Strach mu však naháňa cestovanie lietadlom, nevyzná sa v makroekonomike, nerozumie počítačom.
"Necháva ma to chladným," priznáva slabé stránky.
Rád hovorí skôr o politike: "Najmä pri kávičke s priateľmi. Kritizujeme všetko a všetkých, ako sa len dá. Jedno je jasné - politik musí byť zanietenec a mal by myslieť na celok, nie na svoj prospech. Asi by to mal myslieť vážne. Aj keď už v Mollierovom Donovi Juanovi sa hovorí: "...a ten, kto to naozaj myslí úprimne z celého srdca a vážne, ten na to nakoniec vždy sakramentsky doplatí. Teda držím politikom palce. Heslo - NATO a Európska únia sú naša nádej."
Ľubo Roman nemení ženu, ale zamestnanie
Vchod do pracovne Ľuba Romana vedie cez divadelnú sálu, v ktorej sa namiesto klasických sedadiel vynímajú malé kaviarenské stolíky a stoličky.
"Nikto tomu nerozumel. Nechápali, prečo sú v hľadisku stoly, každý ma považoval za blázna," hovorí o začiatkoch podnikania v divadle West jeho riaditeľ.
"Snažil som sa dokázať, že divadlo môže existovať na komerčnej báze, a môže si na seba zarobiť."
Sám by som sa do podnikania nepustil
Myšlienkou "stvorenia" divadla West sa začal zaoberať po vážnych zdravotných problémoch.
Prechod na menšiu scénu v roku 1996 sprevádzalo prehodnotenie dovtedajšieho hektického života bývalého riaditeľa Novej scény, bývalého ministra kultúry i poslanca parlamentu.
Práve v čase ťažkej choroby ho minister Ivan Hudec odvolával a ľudia v bývalom divadle nepodržali.
"Prestal som fajčiť a pochopil som, že človek nesmie veriť každému. Ozajstných priateľov je málo. Hovoril som si, keď umriem, čert to ber, ale čo deti, moja žena, ako budú žiť?"
Tvrdí, že riaditeľ divadla by mal mať svoju víziu. Veľké herecké ambície musia ísť bokom.
"Mal by vedieť získať peniaze, a zároveň byť takou osobnosťou, aby mu režisér nediktoval podmienky."
Vraj ani taký, akým je Jozef Bednárik.
"Pokrvných bratov nechcel robiť, musel som ho najprv presvedčiť. Súhlasil až po troch fľašiach červeného. A bola to jeho najlepšia inscenácia na Novej scéne."
Ľubo Roman patrí k jedným z mála umelcov podnikateľov, ktorým sa darí a za ktorým ostávajú viditeľné výsledky. A to nielen na poli divadelného "biznisu".
"Mám výhodu, že podnikám so synmi. Keď nevládzem, dotiahnu to. Robia to najťažšie, čo nie je vidno. Ja som len taký lobista. Mojou úlohou je zapáliť ich pre nový projekt. Sám by som sa do podnikania nepustil, je to veľké riziko. Beh na dlhé trate, ktorý vyžaduje celého človeka, od rána do večera."
Prvý človek v komunizme
Okrem divadla West sa Romanovi podarilo zrekonštruovať bývalý hostinec Leberfinger.
Jeho prvým obyvateľom sa stal herec Pavol Mikulík, ktorý tu má svoj byt a stravu grátis.
"Je prvým občanom komunizmu," smeje sa Roman.
Najnovšou aktivitou Ľuba Romana je čerstvo zrekonštruovaný ťažný remorkér Kriváň.
"Kedysi som býval pri Dunaji a vždy som túžil pozrieť sa do vnútra lode. S priateľmi sme sa pustili do rekonštrukcie remorkéra, ktorého čakalo zošrotovanie. Zozbierali sme peniaze, investoval som aj svoje. Trošku som sa prepočítal - asi o päťdesiat percent," krčí ramenami nad sedemmiliónovou investíciou.
Mladší syn Rado skončil divadelný manažment, v divadle West je otcovou pravou rukou. Starší Ľubo je ekonóm, vedie penzión a reštauráciu Leberfinger.
Každý divadelník je kreatívny
Svoje riaditeľské príjmy hodnotí Roman slovami: "Vždy som dobre zarábal. Vilu a dobré auto som mal ešte pred novembrom, míňam toľko, čo predtým. Nerozhadzujem, skôr investujem."
Ako sa mu to darí?
"Každý divadelník je kreatívny. U nás je zvykom, že muž má celý život jedno zamestnanie, a keď potrebuje zmenu, vymení ženu. Ja radšej mením zamestnanie."
V podnikaní mu pomohlo aj jeho pôsobenie v politike - rozšíril si kontakty, vie, na koho sa má obrátiť, kto pomôže, a komu naopak môže pomôcť on.
Súčasná politika ho vraj neláka.
"Už som sa z toho spamätal. Ale bola to dobrá skúsenosť."
Rebel Marek Ťapák
Marek Ťapák obsadil riaditeľskú stoličku Novej scény pred dvoma rokmi.
Predtým tu pôsobil ako herec, ale aj ako umelecký šéf.
Necelú sezónu.
V roku 1996 na tento post rezignoval a dva roky bol na voľnej nohe.
Nestotožnil sa s formovaním politického, ani umeleckého profilu divadla.
"Nepáčilo sa mi tiež odstavenie Ľuba Romana v období, keď mal zdravotné problémy. Roman mal nesporné zásluhy na formovaní novej tváre divadla a nezaslúžil si také zaobchádzanie."
Chuť a jasná koncepcia
Konkurz na riaditeľa vyhral vďaka jasnej koncepcii.
"Princípy, ktoré mi odobrili porotcovia, som dôsledne dodržiaval. Vedel som, že nemôžem udržať súbor v tom stave, v akom bol," vysvetľuje dôvod personálneho zoštíhlenia divadla.
Vedel aj to, že jeho kroky budú nepopulárne a že ide do rizika.
V ťažkých situáciách a pri riešení konfliktov Ťapákovi pomáhajú meditačné cvičenia.
"Nemá to nič spoločné s módnym trendom. Budhizmus je veľmi otvorený, nezatracuje žiadne iné náboženstvá. Je v ňom značná tolerancia a pokora, ktoré nám chýbajú."
K tomuto duchovnému učeniu sa dostal pred viac ako desiatimi rokmi počas nakrúcania v Himalájach.
"Extrémne podmienky v šesťtisícových výškach a vzdialenosť od civilizácie mi umožnili inak precítiť život. Našiel som sám seba, uvedomil som si súvislosti s prírodnými silami, ale aj konkrétnymi ľuďmi."
Prvé herecké kroky
Syn známeho režiséra Martina Ťapáka chcel byť hercom odmalička.
Školu bral ako nutné zlo.
"Tvrdil som, že herec technické predmety nepotrebuje. Dnes sa vraciam k fyzike, rád čítam o vesmíre a o kozme."
O svojom otcovi, režisérovi Martinovi Ťapákovi, hovorí: "Príliš skoro som si uvedomil, kto je môj otec - zaneprázdnený a rozcestovaný režisér. Mal som rád spoločné chvíle v exteriéri."
V otcových projektoch začal hrať ako trojročný, poslednú detskú rolu dostal v otcovom filme v trinástich.
Potom prišlo obdobie dospievania, spojené s tancovaním v Lúčnici, a - vysnívané štúdium herectva
"S vysokou školou sú, okrem iného, spojené všetky možné žúry, festivaly, tancovačky, lásky. Bolo to celé, komplexne, fajn."
Rozčarovanie
A čo bude robiť, keď sa skončí jeho práca riaditeľa?
"Často na to myslím, mám pocit, že som v akomsi polčase. Keď som bol dva roky na voľnej nohe, chcel som založiť vlastné divadlo. Podarilo sa mi vybaviť priestor, ale kompetentní pokladali projekt za neperspektívny. Podnikanie v inej oblasti ma neláka."
Pred voľbami dostal ponuku na vstup do aktívnej politiky, ktorú nevyužil.
"Som trochu sklamaný a rozčarovaný. Cítim za to istú mieru zodpovednosti, pretože som sa výrazne angažoval v predvolebnej kampani SDK. Keby som dostal nejakú ponuku, pravdepodobne by som ju neprijal."
FOTO - DESANA DUDÁŠOVÁ ,ĽUBOŠ PILC
Autor: Pripravila JANA KOLLÁROVÁ
