VARŠAVA. Dnes je to obchod v širšom centre Varšavy, kde predávajú tonery. Lemuje mohutné Námestie ústavy ako mnoho iných obchodíkov, reštaurácií či kaviarní. Vchod je oblepený plagátmi so známym šerifom Willom Kanom z kultového westernu Na pravé poludnie, v hlavnej úlohe s Garym Cooperom. Šerif z mestečka, ktoré ovládol teror, nemá v ruke kolt, ale volebný preukaz. V pozadí siluety hrdinu je názov Solidarita, prvé nezávislé odborové hnutie, ktoré sa úspešne postavilo komunizmu.
„Plagát sa stal symbolom prvých predčasných volieb v Poľsku, hoci sme ho nestihli distribuovať po celej krajine. Varšava ním bola oblepená a úplne vystihovala náladu pred 20 rokmi. Na pravé poludnie, väčšinou po omši, šli ľudia prvýkrát voliť niekoho iného než komunistov. A svietilo slnko,“ spomína Ludwika Wujec, keď postávame pred nenápadným obchodíkom.
Prekvapenie
Kedysi to bola kaviareň s popraskanými múrmi, dierami na stenách a najhoršími zákuskami vo Varšave. Volala sa Niespodzianka, čo znamená Prekvapenie. V roku 1989, keď sa politické zázraky diali na počkanie, je s ňou spojených niekoľko skutočných prekvapení.
"To prvé bolo, že nám ju komunisti vôbec dali ako miestnosť pre náš volebný štáb. Čakali sme, že to bude nejaká diera na okraji mesta, ale toto bolo takmer centrum a ľudia nás okamžite našli,“ rozpráva a sleduje, ako do obchodu vchádza mladý muž. Kúpi si čosi do počítača a odchádza. Má možno 25 rokov a nemôže si pamätať, čo sa stalo 4. júna 1989. Pani Ludwika má informácie z prvej ruky. V prvých takmer slobodných voľbách síce nekandidovala, ale pracovala v týždenníku Solidarita. Kandidoval jej manžel Henryk. Ako tajomník hnutia Solidarita organizoval prvé takmer slobodné voľby v Poľsku i v celom sovietskom bloku vôbec. „Úprimne povedané, bol v tom období odvážnejší ako ja,“ vysvetľuje.
Jej manžel na dohodnuté stretnutie pred kaviarňou Niespodzianka neprišiel. Zabudol. Má teraz príliš veľa stretnutí a rozhovorov o tom, čo sa dialo pred 20 rokmi.
Za Henrikom Wujecom musíme metrom na opačný koniec Varšavy. Hoci je už neskoro večer, čulý 68ročný pán pobehuje po byte, keď nám chystá čaj a k nemu prináša legendárne fotografie s Lechom Walesom, šéfom Solidarity a najznámejším bojovníkom proti komunizmu.
Je to jednoduchá fotografia – Walesa objíma kandidáta do volieb v júni 1989. „Kandidátov bolo 261 a nezvolili len toho jediného, ktorý sa s Lechom nestihol vyfotografovať,“ vysvetľuje pán Henryk. Fotografia s Walesom bola vstupenkou do Sejmu a Senátu. „Kandidoval aj vtedajší minister športu, populárny mladý komunista Aleksander Kwasniewski (neskôr prezident), náš syn ho mal veľmi rád. Prehral s neznámou ženou. Ona mala fotku s Walesom,“ dodáva pani Ludwika.
Cesta k predvolebnej fotografii s Lechom Walesom bola dlhá. V Poľsku sa začala v roku 1980, keď vznikli prvé nezávislé odbory Solidarita, aby bojovali za práva robotníkov. Známa veta z tých čias najlepšie vystihovala ich nálady: Štyridsať rokov komunizmu a stále nemáme toaletný papier.
Solidarita ako lavína
Výbory Solidarity vznikali ako lavína po celej krajine, patrilo k nim desať miliónov ľudí. V každom podniku či v škole si tlačili vlastné noviny. „Prvé číslo týždenníka Solidarita sme vydali počas štrajkov v roku 1980 vo vtedy závratnom náklade 20-tisíc výtlačkov. Ľudia ho okamžite rozobrali,“ hovorí pani Ludwika.
Vlnu protestov v Poľsku zastavil výnimočný stav v roku 1981. Režim postupne uväznil tisíce ľudí, pán Henryk bol vo väzení dvakrát. „Vedeli sme, že nás zatvoria, ale už sme nechceli takýto život.“ Výnimočný stav ľudí vystrašil a mnohých odradil, ale Poľsko už bolo pripravené na svoj rok 1989.
Keď v roku 1988 začala stále ešte zakázaná Solidarita štrajkovať, komunisti už nemohli poslať do ulíc tanky. „Vedeli, že je potrebná gigantická hospodárska reforma, ktorú nemôžete urobiť, keď je spoločnosť apatická. Museli sa s nami dohodnúť,“ vysvetľuje pani Ludwika.
Vo februári 1989 sa začal okrúhly stôl, prvé rozhovory medzi komunistami a opozíciou v sovietskom bloku. Po štyroch mesiacoch sa dohodli na prvých čiastočne slobodných voľbách. Opozícia mohla obsadiť 35 percent kresiel v Sejme a celý Senát. „Dosiahli sme svoje, ale nemali sme istotu, či komunisti dodržia svoje sľuby,“ spomína. Odborári sa stretli v kostole v jednej varšavskej štvrti dva dni po okrúhlom stole. „Walesa povedal, že kandidovať nebude, aby mohol na všetko dohliadať. Po ňom vstávali ďalší a jeden po druhom vyhlasovali, že sú odborári, nie politici. Vtedy Jacek Kuroň (známy disident zomrel v roku 2004) vstal a kričal, že budeme najväčší idioti, ktorí si vybojovali slobodné voľby, ale nechcú sa na nich zúčastniť. Použil aj nadávky, to nás oslovilo,“ smeje sa pán Henryk. Ani on nechcel kandidovať. Senát mu pripadal príliš vznešený, tak sa nakoniec uchádzal o kreslo v Sejme, lebo „tam sa viac pracuje“.
Najlepší Sejm
V známej kaviarni Niespodzianka sa Poľsko 4. júna 1989 dozvedelo najväčšie z prekvapení tých čias. V prvých čiastočne slobodných voľbách PREHRALI komunisti a VYHRALA Solidarita. V Sejme obsadila všetky miesta, ktoré mohla, a úplne ovládla Senát. Zo sto kresiel získala 99. „Bola to ohromná radosť, popíjali sme kvázi šampanské a tancovali,“ spomína pani Ludwika.
Voliť prišlo 62 percent ľudí. Keď sa pýtame, či to nebolo málo na také prelomové voľby, pani Ludwika si odpije z čaju a po chvíli hovorí: „Ľudia museli roky povinne hlasovať a nič neovplyvnili, vtedy prvýkrát voliť nemuseli. Aj to bola forma využitia slobody,“ dodáva.
Pán Henryk sa dostal do Sejmu. Na prvé zasadnutie šiel tak ako všetci novozvolení odborári – v teniskách, vo svetri a s robotníckou taškou. „Nevedel som sa zbaviť návykov z ilegality. Keď som vstúpil do parlamentu, hľadal som nejakú skrýšu, kde by som si ukryl veci, keby prišla štátna bezpečnosť,“ dodáva.
Aj tak nedá na prvý slobodnejší Sejm dopustiť, hoci tam vedľa seba sedeli väznitelia a bývalí väzni. „Bol to najlepší Sejm, aký sme kedy mali. Komunisti boli po prehre pokorní a spolupracovali. Pracovali sme aj na Štedrý večer, aby sme do nového roku prijali nové zákony.“
Pred 20 rokmi Solidarita porazila komunistov na hlavu. Na rozdiel od šerifa Willa Kana nemusela ani raz vystreliť.
Autor: Miriam Zsilleová, Malgorzata Wojcieszyńska
