V afgánskej Musa Kale včera zastrelili dvoch britských vojakov. Ktože iný by to spáchal než talibovia. Mimochodom Ariana TV, jeden z hlavných afgánskych televíznych kanálov, to mala až na štvrtom mieste.
Prvou správou bola celkom prízemná novinka. Ukrajinci konečne dodali zvyšok potrubia potrebného na opravu hydroelektrárne Naglu.
Zatiaľ čo ja telefonujem svojmu afgánskemu svokrovi, aby som zistila, či jeho dom ešte nezasiahla americká bomba alebo ho nenapadla al-Káida, on so mnou chce za drahý peniaz prediskutovať kúpu fritovacieho hrnca.
Dá sa síce v kábulskych obchodných centrách dostať, ale len čínskej výroby. No a Afgánci sa dožadujú európskej kvality. O to viac, že od minulého týždňa majú vďaka dohode so susedným Uzbekistanom elektrinu aspoň v hlavnom meste Kábulu po celých dvadsaťštyri hodín denne.
Znamená to tiež, že budú pozerať správy každý deň. A narozdiel od svetovej verejnosti to pre nich nebude traumatický zážitok. Okrem iného sa dozvedia, že v Afganistane sa ťaží uhlie, zháňajú sa firmy, ktoré by preskúmali zásoby ropy a plynu na severe, a telekomunikácie sú najrýchlejšie sa rozvíjajúcim odvetvím v krajine.
Včera v tlači pobaltských republík trónila na viditeľnom mieste správa, že Estónsko pošle do vojnou zmietaného Afganistanu ďalších vojakov.
O Estóncoch nevedel svokor nič, ale vraj v Kábule zúria tvrdé diskusie o nezamestnanosti a protekčnom predaji pozemkov v okrajovej štvrti Chajrchana.
Je to pekná úplatkárska aféra a niekoho to bude stáť kreslo, alebo aj krk. Život v takejto bežnej afgánskej realite je totiž niekedy rovnako veľká dráma ako vojna.
