PEKING. Skrytú formu protestu museli zvoliť preto, že o udalosti, ktorá zhrozila celý svet, nie je v Číne ani po dvoch desaťročiach dovolené hovoriť. Doteraz sa ani nevie, koľko ľudí vtedy pri zásahu čínskej armády zahynulo. Podľa oficiálnych údajov Pekingu to bolo 241 ľudí vrátane 36 študentov. Podľa opozície bolo však obetí niekoľko tisíc.
Masakra na Námestí nebeského pokoja sa odohrala 4. júna 1989 a znamenala koniec snáh demokraticky zmýšľajúcej časti čínskej spoločnosti o reformu komunistickej štátnej mašinérie. Zásahu predchádzalo šesť týždňov demonštrácií, pričom počas nich málokto tušil, že sa režim s demonštrantmi poráta až takto ostro. V istých chvíľach to skôr vyzeralo, že systém, proti ktorému študenti protestovali, sa zrúti alebo aspoň podstúpi reformy. Napríklad vtedy, keď čínska štátna televízia naživo vysielala diskusiu medzi premiérom a vodcom demonštrantov, alebo počas návštevy prezidenta Sovietskeho zväzu Michaila Gorbačova, od ktorého si demonštranti sľubovali podporu.
"Všade boli transparenty. Boli to prvé nepovolené demonštrácie v dejinách Čínskej ľudovodemokratickej republiky," spomína na obdobie spred dvadsiatich rokov jeden zo vtedajších študentských vodcov Wang-tan.
Rok 1989 znamenal koniec komunistickej diktatúry vo väčšine krajín vtedajšieho východného bloku. Čína však aj 20 rokov po týchto udalostiach zostáva verná komunistickým ideálom a rovnako ako vtedy ich presadzuje nedemokratickými a násilnými metódami. Komunistickí pohlavári však demokratizovali hospodársky sektor a krajina sa tak postupne prepracovala až na tretie miesto medzi najvýkonnejšími ekonomikami sveta.
V strachu pred nepriaznivým dopadom na obchod s Čínou si tak len málo svetových štátnikov dovolí kritizovať stav ľudských práv v tejto krajine, či stretnúť sa s tibetským duchovným vodcom dalajlámom, ktorý je podľa Pekingu nebezpečný separatista. O udalostiach na Námestí nebeského pokoja spred dvadsiatich rokov tak mlčia nielen Číňania, ale aj svetoví politici.
