PRAHA. Ako v profile zverejnenom v denníku Mladá fronta dnes (MFD) konštatuje historik Jaroslav Šebek, tento rodák zo Zvolena prežil silný životný príbeh plný toľkých dramatických zvratov, že by to stačilo na niekoľko filmových scenárov.
Vaško sa narodil v roku 1921 v národnostne zmiešanej rodine, otec bol českým sudcom a matku mal Slovenku. A auguste 1944 sa zapojil do SNP, pri ústupe do hôr ho nemecká armáda zajala a odsúdili ho na trest smrti. V cele smrti sa dozvedel, že dostal milosť. Po prepustení sa až do oslobodenia skrýval.
Po vojne sa stal československým atašé v ZSSR, v Moskve sa oženil s Irinou Jukovovou a páru sa narodila dcéra. V júli 1949 Vaška na príkaz sovietskeho vedenia Praha odvolala. Doma ho čakalo prepustenie z ministerstva zahraničných vecí a v roku 1953 zatknutie pre údajnú vlastizradu a následne ho odsúdili na 13 rokov väzenia. Za mrežami strávil sedem rokov. Od roku 1967 sa s rodinou nevidel, tá sa za ním mohla presťahovať až po novembri 1989.
Václav Vaško ešte v rokoch vojny spoznal skupinu katolíckych študentov, ktorých viedol chorvátsky kňaz Tomislav Kolakovič. Práve táto skupina zásadne formovala Vaškove názory na svet. Počas Pražskej jari patril Vaško k popredným laickým aktivistom, ktorí pripravovali program duchovnej obnovy. V rokoch normalizácie pracoval v cirkevnom vydavateľstve a spolupracoval s arcibiskupom Františkom Tomáškom a neoficiálnymi katolíckymi kruhmi.
Po roku 1990 publikoval knihu spomienok Ne vším jsem byl rád a knihy mapujúce osudy katolíkov v Československu, obzvlášť s dôrazom na formy perzekúcie do roku 1960: dva diely knihy Neumlčená a trilógiu Dům na skále (2004-2008).
V roku 1998 Václava Vaška vyznamenali Medailou Za zásluhy.
