MOSKVA, BRUSEL.
"Namiesto toho, aby EÚ slúžila ako most vo vzťahoch s Ruskom, stala sa novým múrom," uviedol pre tlačovú agentúru DPA Andrej Klimov, zahraničnopolitický expert vládnej strany Jednotné Rusko.
Západní analytici by nepoužili taký drsný jazyk, ale aj oni pripúšťajú, že rozšírenie vzťahy EÚ a Ruska nezjednodušilo.
Bývalé satelity sa Ruska stále obávajú
"Dopad rozšírenia na vzťahy EÚ-Rusko je veľmi významný. Priniesol tvrdé a protikladné pohľady na to, či sa viazať na Rusko, alebo prijímať obranné opatrenia," uviedol Michael Emerson, šéf bezpečnostných štúdií v Centre pre európske politické štúdiá (CEPS) v Bruseli.
V uplynulých piatich rokoch sa až desať bývalých "vazalov" Moskvy pripojilo k EÚ: Česká republika, Estónsko, Maďarsko, Lotyšsko, Litva, Poľsko, Slovensko a Slovinsko k 1. máju 2004, a Bulharsko s Rumunskom k 1. januáru 2007.
Tieto krajiny sú hlboko podozrievavé k ožívajúcemu Rusku a obávajú sa, že nástupca po Sovietskom zväze chce voči nim opätovne presadzovať svoj vplyv. Ich odmietavé stanovisko pridáva úplne novú vrstvu na zložitosti beztak už komplikovaných pokusov o presadzovanie jednotnej zahraničnej politiky EÚ, uviedla nemecká DPA.
"Pohľady a strategické prístupy členských štátov sa (od rozšírenia) stali oveľa viac heterogénne," poukázal Markus Kaim z Nemeckého inštitútu pre medzinárodné a bezpečnostné otázky.
Skutočne, od rozšírenia boli vzťahy EÚ-Rusko pravidelne poznačované stretmi nových členov s Moskvou.
Prístup Estónska k ruskej menšine, rozhodnutie Litvy predať ropnú rafinériu radšej poľskej spoločnosti ako ruskej, či rozhodnutie Poľska a ČR prijať americký protiraketový systém vyvolalo hnev Moskvy. "Pre nás je miliónkrát ľahšie budovať vzťahy s Talianskom alebo Francúzskom, než s našimi najbližšími susedmi, a to nie je správne," uviedol Klimov.
Noví členovia EÚ naopak s poplachom reagovali na odstúpenie Ruska od kľúčovej zmluvy o kontrole konvenčných zbraní, ako aj na vlaňajšiu inváziu do Gruzínska, uchádzajúceho sa o členstvo v NATO. "Štáty ako Poľsko a pobaltské krajiny vnímajú Rusko nie ako strategického partnera, ako to robia Francúzsko, Taliansko a Nemecko, ale ako bezpečnostnú výzvu," poznamenal Kaim.
V takejto napätej atmosfére trvali Európskej únii dva roky škriepok, aby v máji 2008 získala súhlas Poľska a Litvy na obnovenie rokovaní o novej zmluve s Ruskom. O tri mesiace neskôr európsky blok zmrazil rozhovory s Moskvou na protest proti vojne v Gruzínsku, potom zase obišiel litovské námietky voči ich opätovné otvorenie.
Preváži obchod, alebo politika?
Experti hovoria, že tento prístup na báze stop-a-štart stavia EÚ pred dilemu - či sa usilovať o lepšie vzťahy s Ruskom, napriek jej agresívnej politike, alebo tlačiť na zlepšenie jeho správania za cenu investícií a obchodu.
V súčasnosti je diplomaticky horúcim plánované Východné partnerstvo EÚ s bývalými postsovietskymi krajinami - Arménskom, Azerbajdžanom, Bieloruskom, Gruzínskom, Moldavskom a Ukrajinou. EÚ má spustiť túto iniciatívu na pražskom summite 8. mája v rámci snahy o posilnenie vzťahov s priestorom bývalého ZSSR.
Ruský minister zahraničia Sergej Lavrov však 21. marca obvinil úniu zo snahy budovať v tomto regióne "sféru vplyvu", čo vytvára ďalšiu potenciálnu kolíziu.
Vzhľadom na toľko sporných otázok pozorovatelia hovoria o tom, že rozšírená EÚ ťažko v blízkom čase dôjde k jednotnému postoju voči Rusku.
Paradoxne, najväčšia nádej Európy na nájdenie určitého porozumenia so svojím najväčším susedom môže prísť od toho, kto v susedstve vôbec nežije - Spojených štátov amerických.
"Pokiaľ Washington a Moskva nájdu spoločný záujem, napríklad pri kontrole zbraní, v regionálnych konfliktoch alebo Afganistane, mnoho veci, ktoré boli rozdeľujúce, jednoducho stratí svoju dôležitosť. To by urobilo rokovania a rozhodovanie EÚ omnoho jednoduchším," uviedol Kaim.
