Je 13. apríla 1969. K Pamätníku slobody v centre Rigy sa postaví mladý muž. Priniesol si benzín, zápalky a transparent zabalený v papieri. Je ráno a po rušnom bulvári kráčajú davy ľudí do práce. Mladík sa poleje horľavinou, rozbalí transparent, položí ho na zem a zapáli sa. Na transparente stojí: „Protestujem proti okupácii Československa."
Lotyš Elihaju Rips, ktorý chcel pred 40 rokmi nasledovať Jana Palacha, pricestoval tento týždeň do Prahy. Vôbec prvýkrát prišiel do krajiny, za ktorú chcel zomrieť a neskôr si pokazil takmer celý život.
V apríli 1969 bol Jan Palach mŕtvy už takmer tri mesiace a Alexander Dubček síce ešte stál na čele KSČ, ale normalizačné čistky pod dohľadom sovietskych vojsk boli v Československu v plnom prúde. Keď sa Rips rozhodol pre radikálny protest, mal iba 21 rokov.
Všetko sa začalo s Pražskou jarou v roku 1968. Rips vtedy študoval na univerzite v Rige. „Zaujímal som sa hlavne o matematiku," hovorí pre SME. „Ale, samozrejme, som si hneď uvedomil, čo sa deje. Keď vyrastáte v ZSSR, učia vás, že je to najšťastnejšie miesto na svete. Postupne však zisťujete, že realita je dosť odlišná," vysvetľuje pocity dospievajúceho sovietskeho občana, ktorý so záujmom sledoval obrat k lepšiemu v Československu. „Zmeny, ktoré sa tam diali v roku 1968, sme vnímali ako zázračné. Zrazu sme pocítili závan slobody, ktorý sme nikdy pred tým nezažili," hovorí pokojne muž s dlhou šedivou bradou, a oči mu pritom zaiskria.
O reformách v 1300 kilometrov vzdialenej Prahe sa mladý Rips nedozvedel zo sovietskych novín, ale zo západného vysielania. Po štvrtom ročníku na univerzite Ripsa - ako všetkých jeho kolegov - poslali v roku 1968 na dva mesiace na vojenské cvičenie. Povolali ho do Kaliningradu. Prvé pochybnosti mladý branec nadobudol, keď počúval ruských dôstojníkov.
„Všetci chceli zakročiť proti Československu. Odvtedy som bol pesimista," vybavuje si.
A zakročili. Sovietske tanky a lietadlá do Československa dorazili v noci na 21. augusta. „Sloboda postupne mizla," hovorí Rips, ako vnímal nasledujúce udalosti. „Ale Palachovo upálenie bolo jedným veľkým prejavom, že odpor stále žije."
Nikto o tom nevedel
O tom, že bude vo svojich 21 rokoch lotyšskou fakľou, Rips s nikým nehovoril. „Nebol som súčasťou skupiny," hovorí. A nebol ani disidentom, a už vôbec nie opozičným politikom. O upálení českého študenta v januári mal ten lotyšský len kusé informácie. O ďalších dvoch „pochodniach" vo februári a marci či o skorších protestoch v ZSSR žiadne.
Na otázku, prečo sa rozhodol upáliť, Rips odpovedá: „Len som vyjadril, čo som cítil. Nebol to politický akt, len individuálny čin",ohradzuje sa.
„Všetci ľudia a krajiny v socialistickom tábore boli ako spoluväzni v jednom veľkom väzení. A jednému z nich - Československu - sa podarilo utiecť,"opisuje svoje vtedajšie pocity Rips. Lenže aj „československého väzňa" chytili a to Ripsa zlomilo.
Pre svoj protest si vybral Pamätník slobody, ktorý postavili v čase lotyšskej nezávislosti. Rigu začali Sovieti okupovať v roku 1940, osem rokov pred Ripsovým narodením.
Dvadsaťjedenročný vedel, do čoho ide. „Neveril som v nejaké zmeny. Sila štátu bola tak veľká, že žiaden protest nemohol mať nijaký skutočný vplyv."
Na rozdiel od demonštrácie na Červenom námestí sa o Ripsovom odvážnom proteste nikto vonku nedozvedel. Miestne médiá ho ignorovali, pred západnými ostal dlho utajený. Proti celej sovietskej mašinérii stál lotyšský študent úplne sám.
Blázon a schizofrenik
Vážne popáleniny mu liečiť nemuseli. Takmer okamžite ho uhasili okoloidúci. Po počiatočných výsluchoch a krátkom uväznení sa rozhodli vyliečiť jeho názory. Súd Ripsa vyhlásil za blázna a s diagnózou schizofrénie ho poslal do blázinca v Rige.
Lôžko na psychiatrii bol vtedy bežný spôsob, ako sa sovietsky režim vyrovnával so svojimi odporcami.
V nešťastí mal Rips aj trochu šťastia. Narazil na personál, ktorý odmietal sovietsku prítomnosť v Lotyšsku. Jeho „liečbu" sestry obchádzali tak, že mu lieky nepodávali injekčne, ale v pilulkách. V blázinci sa vrátil k matematike. Podarilo sa mu tam dokonca vyriešiť známy matematický problém dimenzie subskupiny. Po jeho prepustení a emigrácii o svojom objave publikoval článok v zahraničí.
Ripsa prepustili po necelých dvoch rokoch vďaka sovietskemu disidentovi Vladimirovi Bukovskému. Samotného Bukovského krátko na to odsúdili na sedem rokov väzenia, vtedy bol však už Rips čerstvým imigrantom v Izraeli.
S vízami mu pomohol kolega. Známy americký matematik Lipman Bers pôvodom z Rigy sa zasadzoval aj za ľudské práva. Na Ripsovu podporu spustil petíciu medzi ďalšími americkými matematikmi. Sovietske úrady ustúpili a Ripsovi povolili vycestovanie.
Po štyridsiatich rokoch
Odvtedy žije v Jeruzaleme. Na katedre matematiky, kde si spravil doktorát, učí dodnes.
Nosí šedivé židovské vrkoče a veľký čierny klobúk. V Izraeli sa dal na vieru svojich predkov a stal sa z neho ortodoxný žid.
Hoci Palach na smrteľnej posteli svoj čin neoľutoval, toho, kto sa zaujímal o jeho prípad, možno neraz napadlo, čo by bol o svojom čine povedal o niekoľko rokov neskôr.
„Teraz ako nábožný človek viem, že samovražda je prísne zakázaná. Nie je o nič lepšia ako vražda. Z tohto pohľadu nemôžem určite schvaľovať, čo som vtedy spravil," hovorí s odstupom 40 rokov lotyšský Palach.
A Dubček? Zostal pre Ripsa symbolom zázraku. Jeho hrdinom bol aj napriek tomu, že na miesto prvého tajomníka KSČ rezignoval až osem mesiacov po sovietskej invázii a štyri dni po Ripsovom pokuse o upálenie. „Ja nie som v pozícii, aby som ho súdil,"hovorí muž, ktorý za obranu Dubčekových reforiem takmer položil svoj život.
Cena solidarity
Elijahua Ripsa si v Izraeli našiel český Ústav pre výskum totalitných režimov v rámci výskumu vystúpení proti okupácii Československa. „Aj keď sa nedostali do povedomia a nezmenili politiku komunistov, boli to individuálne protesty, ktoré ukázali, že verejná mienka v Sovietskom zväze nie je jednotná," vysvetľuje Vojtěch Ripka, ktorý Ripsovu návštevu organizoval.
Na štyridsiate výročie Ripsovho upálenia ho pozval na prednášky. „Protest Ripsa na rozdiel od Palacha je úplne neznámy," hovorí Ripka. „Jeho vystúpenie malo však veľký význam ako vyjadrenie solidarity za najvyššiu možnú cenu," pokračuje.
„Malo to byť aj poďakovanie," dodáva Ripka o pozvánke Ripsa do Česka.
Tentoraz sa Rips na Slovensko nechystá. Dôvodov prísť v budúcnosti má však viac. Najviac sa pri rozhovore rozžiari, keď hovorí o slovenskom rabínovi Weissmandelovi z Nitry. „Jeden jeho žiak napísal o ňom knihu a z nej som sa od Weissmandela naučil, ako vyhľadávať v Tóre," povedal Rips.
Protesty proti okupácii Československa
Ryszard Siwiec - poľský humanista sa stal prvou živou pochodňou. Už 8. septembra 1968 sa upálil na štadióne pred očami stotisíc ľudí. Pracoval ako účtovník, mal päť detí.
Jan Palach - študent Karlovej univerzity sa upálil ako prvý Čech 19. januára 1969. V jeho pohrebnom sprievode kráčali tisícky ľudí v Prahe, stovky si ho pripomenuli v Bratislave.
Jan Zajíc - až do Palachovho pohrebu držal študent priemyslovky protestnú hladovku. Horľavinou sa polial 25. februára 1969. Na následky popálenín zomrel.
Evžen Plocek - posledná česká pochodeň vzbĺkla 4. apríla 1969. Odborár a člen KSČ pracoval v jihlavskom Motorpole. Protest otca jedného syna sa skončil smrťou.
Demonštrácie - malé protesty sa konali vo viacerých socialistických krajinách vrátane Sovietskeho zväzu a Maďarska. Potlačené boli okamžite.
