VIEDEŇ, BRATISLAVA. Dva prípady uznávaných osobností povojnového Rakúska za necelý mesiac.
Helmut Zilk bol populárny starosta Viedne, bývalý moderátor televízie ORF a krátko aj minister školstva. V roku 1964 sa preslávil prvou slobodnou, necenzurovanou diskusiou medzi komunistickou Prahou a demokratickou Viedňou.
Niekoľko mesiacov po jeho smrti týždenník Profil napísal, že bol plateným agentom československej ŠtB, ktorý zrejme spolupracoval aj s americkou tajnou službou CIA.
Otto Schulmeister je legenda rakúskej žurnalistiky. Označovali ho za „publicistické svedomie národa". Osem rokov po smrti ho obviňujú, že písal a myslel tak, ako mu to prikázala americká CIA.
Dlhoročný šéfredaktor a vydavateľ denníka Die Presse písal úvodníky podľa príkazov CIA a odmietal uverejniť informácie, ktoré by mohli poškodiť americké záujmy.
Bývalý stúpenec nacizmu to robil z presvedčenia, neznášal komunistov.
Rakúska neutralita
To všetko sa dialo v ospalej Viedni, hlavnom meste neutrálneho štátu, akejsi nárazníkovej zóne medzi Východom a Západom.
„Rakúska neutralita bola vždy relatívna. Vojensky sme boli neutrálna krajina, ale nie v myslení. Krajina sa cítila zviazaná so západnou demokraciou a západným hospodárskym systémom.
Okrem komunistického denníka Volksstimme boli všetky noviny v časoch studenej vojny protikomunistické," vysvetľuje Christoph Thanei, dlhoročný rakúsky novinár, ktorý spolupracuje s denníkom Die Presse.
„Viedeň bola spolu s Berlínom centrom špionáže v Európe. Pre západné a východné tajné služby pracovali po vojne mnohí Rakúšania," potvrdil pre Lidové noviny aj český autor kníh o výzvedných službách Karel Pacner.
Tajné služby na oboch stranách potrebovali informácie a novinári boli ideálnym zdrojom. „Bol to dôležitý fenomén studenej vojny," hovorí historik Siegfried Beer, ktorý týždenníku Profil poskytol spis CIA o Schulmeistrovej minulosti.
Agent ako agent
Rakúšania rozlišovali komunistické a západné tajné služby.
„ŠtB sa chápala ako niečo zlé, CIA aj pod vplyvom filmov o Jamesovi Bondovi ako niečo dobrodružné, ale nie bezpodmienečne nepriateľské. Aj preto zdesenie v prípade Schulmeistra nebolo také veľké ako v prípade Zilka," hovorí Thanei.
Podľa historika Beera spolupracovali so CIA mnohí rakúski novinári dobrovoľne a z presvedčenia, v denníku Die Presse, ktorého založenie po vojne museli odsúhlasiť Američania, však prekročili hranicu novinárskej etiky veľmi jasne.
A nebol to len Schulmeister, ktorý začal v denníku pracovať po vojne ako zahraničný redaktor. Zamestnal ho jeden z vlastníkov novín Ernst Molden, ktorý sa oženil s dcérou vtedajšieho šéfa CIA Allena Dullesa.
Rôzne reakcie
Prípady Zilka a Schulmeistra sa v mnohom líšia. „Schulmeister nekolaboroval s tajnou službou, ktorej ideológiu odmietal, ako to robil Zilk. A ne-bral za to peniaze," myslí si Christoph Thanei.
Zásadný rozdiel bol aj v reakcii Rakúšanov na obe odhalenia. Po zverejnení Zilkovej minulosti, o ktorej sa veľakrát hovorilo už počas jeho života, sa zdvihla vlna negatívnych emócií.
Jeho rodina, priatelia aj členovia jeho materskej sociálnodemokratickej strany protestovali. „Bola to skoro výzva na cenzúru, že sa nesmú uverejňovať informácie, ak sa nimi siahne na niečiu svätožiaru," hovorí Thanei.
V prípade Schulmeistra zareagovala rakúska tlač sebakriticky. Žiada podrobné objasnenie prípadu. „Ak sa obvinenia potvrdia, je to z dnešného pohľadu neakceptovateľné," povedal šéfredaktor Die Presse Michael Fleischhacker.
Menej sa už hovorilo o nacistickej minulosti renomovaného novinára Schulmeistra, ktorý bol horlivým stúpencom Adolfa Hitlera a po vojne obhajoval princípy demokracie. Jeho minulosť neprekážala ani Rakúšanom, ani americkej tajnej službe.
V ústredí CIA si jeho služby pochvaľovali, jeho meno však dali na zoznam vojnových zločincov a ľudí, čo s nimi boli v kontakte.
