Santa Cruz 9. mája (TASR) - Pred asi 23 miliónmi rokov bola oblasť dnešnej Antarktídy pokrytá obrovským ľadovým masívom. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sa to nestalo práve počas fázy globálneho otepľovania. Americkí vedci predložili teraz prvýkrát možné vysvetlenie tohto jedinečného úkazu na prechode medzi treťohornými obdobiami oligocénom a miocénom. Podľa ich názoru ho zapríčinila zriedkavá zmena obežnej dráhy Zeme okolo Slnka, nazývaná Milankovičov cyklus.
O tejto zmene prvýkrát hovoril začiatkom 20. storočia juhoslovanský astronóm Milutin Milankovič. Hlavnými činiteľmi cyklu sú excentricita, sklon a poloha jarného bodu.
Pod excentricitou či výstrednosťou chápeme zmeny tvaru obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. Zmeny v priebehu 100.000 rokov variujú od kruhového tvaru obežnej dráhy po eliptický. Sklon obežnej dráhy predstavuje uhol, ktorý zviera zemská os s rovinou obežnej dráhy - ekliptikou. Tento uhol kolíše počas 41.000 rokov od 22,1ř po 24,5ř. Jarným bodom sa označuje pozícia Zeme na obežnej dráhe v momente jarnej rovnodennosti. Oscilačný cyklus trvá v tomto prípade 21.000 rokov.
Akurát pred 23 miliónmi rokov pravdepodobne došlo k stretu niektorých spomínaných činiteľov. "Nastal veľmi zriedkavý úkaz, keď sa malá excentricita stretla s periódou minimálnych zmien v sklone obežnej dráhy," myslí si James Zachos z Kalifornskej univerzity v Santa Cruz.
Inými slovami: Obežná dráha Zeme bola skoro kruhová, v dôsledku čoho boli teplotné rozdiely medzi letom a zimou minimálne. Tento fakt bol rozhodujúci až v súvislosti s menším sklonom zemskej osi, ktorý ovplyvňuje striedanie ročných období. Výsledkom bolo, že podnebie na Zemi sa za viac ako 200.000 rokov len nepatrne zmenilo. Vďaka tomu mohol ľadový masív nad Antarktídou postupne narastať.
"Nie som si istý, či je každý presvedčený o tom, že na vine sú iba spomínané anomálie v obežnej dráhe," uviedol Zachos. "Ale prekrytie týchto orbitálnych cyklov je veľmi zriedkavé a skutočnosť, že sa zhoduje s nezvyčajnými klimatickými pomermi na Zemi, je dosť presvedčivá."
Svoje tvrdenia opiera Zachos o vrtné jadrá z morského dna z obdobia prechodu od oligocénu do miocénu. Zo zachovaných skamenelín ulitníkov sa dajú určiť vtedajšie teploty. Napríklad izotopy kyslíka vo vápencových ulitách vypovedajú o teplote vody a množstve, ktoré bolo viazané vo forme ľadu.
