Teraz nehovorím o tých, čo si dobrovoľne prepili alebo prefetovali x šancí na návrat do normálu a potĺkajú sa po uliciach.
Hovorím o veľmi starých a chorých ľuďoch, bývalých väzňoch koncentrákov, ktorých z nevysvetliteľných dôvodov a veľmi zákerným riadením osudu nezachytila tunajšia pomerne funkčná sociálna sieť. Na izraelských uliciach ich môžete pár stretnúť, rovnako ako pred vývarovňami pre chudobných. Tiež ich ukazovali pred sviatkami, ako stoja v podzemných garážach v rade na malý potravinový balíček na prilepšenie od charity.
Tváre sme im nevideli. Televízie a noviny ich vyštvorčekovali, aby ich „majiteľov“ nepripravili o zvyšky dôstojnosti. Hoci, nie oni by sa mali hanbiť.
Aj neďaleko miesta, kde bývam, žobre pani z Ruska, ktorá prežila koncentrák a prišla do Izraela až v dôchodkovom veku. Nevzťahuje sa na ňu odškodné z Nemecka, dôchodok z Ruska sa tu rovná pár drobným a Izrael jej vypláca len minimálny dôchodok a skromný príspevok na bývanie v komunálnom byte.
Platí si lieky na srdce a na stravu jej už nezostane. Tak žobre. Keď má dobrý deň, zahrá niečo na husliach.
Inak len tak sedí pri plagátiku, kde po rusky aj po hebrejsky píše o sebe.
Že sa volá tak a tak, že vyštudovala univerzitu, bola v koncentráku, za Stalina jej rodinu prenasledovali, a hoci bola špičková lekárka v Sovietskom zväze, to nemohla pre svoj židovský pôvod dotiahnuť až tak ďaleko, ako by mala.
Do Izraela prišla ako vdova s jedinou dcérou, ktorá ju podporovala, ako sa dalo, kým sa pred dvomi rokmi nezabila pri autohavárii.
Ľudia sa pri nej zastavujú, čítajú, krútia hlavami a skoro každý jej niečím prispeje. Ona sa tvári, že vlastne ani nežobre. Že len tak sedí na lavičke.
Ľudia jej hru zväčša chápu a peniaze jej dávajú diskrétne, akoby nič. A aj štát sa tvári, akoby nič. Dokonale ju vyštvorčekoval.
