Domáca, u ktorej sme pred piatimi rokmi v Havane prespali, komunistický režim otvorene kritizovala. Pochádzala z bohatej rodiny, otec však s nástupom komunistov o majetok prišiel a zostal im iba dom. Mohli ho dediť iba priami príbuzní, inak po smrti majiteľa prepadol štátu.
Predať dom je pre Kubánca rovnako zložité ako kúpiť si nové auto. Staručké veterány sú takmer členmi rodiny. Zaparkované napríklad vnútri domu, kde museli pre auto vybúrať časť steny, pretože inak by sa tam nezmestilo. Záhada, ako ho dostávali cez úzke dvere po štyroch schodíkoch dnu a von zostala pre mňa nevysvetlenou.
Tri týždne boli na Kube cestovaním v priestore, ale aj čase. Aj napriek tomu, že sme prešli od západu na východ a späť, takmer sme nenatrafili na plagáty s Castrovou podobizňou, ako je to v krajinách s podobným režimom. Na ľudí sa však nemusel pozerať z každej steny, aby videl a určoval ich životy.
Fidel Castro ešte žije a zmena Kubáncov predsa len čaká. Nepríde však z Havany, ale z Washingtonu. Barack Obama chce Kubáncom pomôcť, aby boli čo najmenej závislí od režimu Raúla Castra. Ich príbuzným v Amerike uľahčí cestovanie aj posielanie peňazí.
Azda jeho pomoc dopadne lepšie než snaha istého bohatého cudzinca. Taxikárovi, ktorý nás viezol na letisko, sa chcel za spoľahlivé služby odvďačiť tak, že mu zaplatil víkend s rodinou v luxusnom hoteli. Dar však musel odmietnuť. V hoteli by ho totiž ako Kubánca neubytovali.
Dnes by tam už prespať mohol, ale to je jediná poriadna zmena po odchode Fidela. Kubánci teraz čakajú na Baracka Obamu.
