„Si si istá, že to nebola veverička?“ Položartom si ma doberal, pretože vidina myší v kuchyni bola jedna z vecí, ktoré ma od sťahovania do Ameriky odrádzali.
Myši patria k životu obyvateľov (nielen Washingtonu) bez ohľadu na to, v akej štvrti žijete. Veveričky však muž nespomenul náhodou. Patria k hlavnému mestu rovnako ako myši. Ak nie viac.
A majú svoju históriu. Plány na oživenie miestnych parkov v roku 1901 zaznamenal aj denník The Washington Post: „Do prírody vypustia niekoľko párov zaujímavých malých zvieratiek.“
Veveričky sa okamžite stali vyhľadávanou atrakciou. Množili sa sťažnosti na nepriateľské mačky či psy, ktoré naháňali rozkošné prírastky mesta. Ľudia v strachu o sivé stvorenia plnili parky vodou a krmivom.
Podľa archívov istý príslušný úradník napísal znepokojenému obyvateľovi, že „zamestnanci parku určite rozmiestnili dostatočné množstvo arašidov“.
Netrvalo však dlho a veveričky si niektorých ľudí znepriatelili. Sťažovali sa najmä tí, ktorým ničili záhrady a dotieravo sa dobíjali do ich domov.
Veveričky dnes patria do života hlavného mesta a po tom, ako sebavedome ho obývajú, ťažko uveriť, že nie je ich prapôvodným domovom.
Veveričky, ktoré pobehujú po našej záhrade, si zatiaľ nenechala ujsť ani jedna návšteva. Na začiatku sme neodolali ani my. Keď sme si ich na ulici, krátko po vybalení kufrov, zvedaví fotili, sused sa na nás spočiatku pozeral podozrievavo. Až keď pochopil, že nefotíme cez okno jeho obývačku, chápavo mávol rukou a potichu zamrmlal, veveričky, tie sú tu všade.
Autor: Washington
