Medzitým sa mi narodila dcéra, ktorá bude mať o tri mesiace už dva roky, presťahovali sme sa, stali členmi plaveckého klubu, dvakrát sme boli na Slovensku a žijeme si svoj život.
Gilad Šalit celý ten čas sedí alebo leží, alebo ktovie čo robí v pásme Gazy. A držia ho tam ľudia, ktorí sa nerozpakujú nad ničím a nad nikým. Keď ho uniesli, nemal ešte ani 20 rokov. Tento týždeň nám premiér Olmert v televízii povedal, že Gilada Šalita tak skoro neprepustia. Nemôžu.
Hamas za neho požaduje prepustenie chladnokrvných vrahov, ktorí sú zodpovední za najhoršie teroristické útoky druhej intifády. A bodka. Asi má recht. Asi...
Keď rozprával, v druhej časti obrazovky sa celý Izrael pozeral do tvárí Avivy a Noama, Giladových rodičov. Videl dve strhané tváre a nekonečnú dôstojnosť ľudí, ktorí sa odmietajú vzdať a ktorí zadržiavajú slzy, aby ich náhodou niekto neľutoval.
Aviva a Noam vedia, že všetko je proti nim. Čas, politická aj geopolitická konštelácia, zdravý rozum aj budúcnosť. Proti tomu, aby ich syna prepustili za príliš vysokú cenu je aj tá časť Izraelčanov, ktorí stratili príbuzných pri teroristických útokoch, či tí, čo hovoria, že ustupovať teroristom je len návnada na ďalšie únosy, zdĺhavé a ponižujúce vyjednávania a návaly optimizmu vystriedané hrozným pesimizmom.
V deň, keď uniesli Gilada Šalita, som oslavovala narodeniny a keď som sa vrátila domov, v rádiu hovorili niečo o vážnom incidente na hraniciach s Gazou. Vtedy som si cynicky povedala, že zase budem mať veľa práce.
Dnes ma už cynizmus neobchádza. V mojom živote sa veľa zmenilo, lebo som to chcela. Gilad Šalit šancu na život podľa vlastných predstáv stráca každý deň, čo je v Gaze. Dnes už tisíci.
