MADRID. "Downom syndróm nie je choroba. Ide o ďalšiu z čŕt osobnosti, o nižší stupeň intelektuálneho rozvoja. Ja nie som chorý, som v poriadku a zdravý. Chcem ísť príkladom a dokázať, že ak si človek sám nestanoví hranice, nakoniec prevalcuje aj tie, čo mu postavili do cesty iní," tvrdí Pablo Pineda, 29-ročný Španiel, ktorý je prvým človekom s Downovým syndrómom v Európskej únii s vysokoškolským diplomom.
On sám sa dozvedel, že sa líši od svojich vrstovníkov, keď mal šesť rokov. Už ako dieťa videl, že má šikmejšie oči, nerovnaké ruky, ale nevedel prečo. Až jeden profesor v škole ho prekvapil otázkou, že či vie, že má Downov syndróm. Vtedy to bolo po prvýkrát, čo počul o tejto poruche. Starší brat lekár a rodičia mu následne vysvetlili, že aj napriek tomu môže robiť všetko ako ostatné deti. Vždy vedel, že chce študovať, vybral si učiteľský smer, špeciálnu pedagogiku, a razantne nesúhlasil s teóriou z oblasti genetických porúch: "Ja nie som taký. Literatúra nás vykresľuje horšie, ako v skutočnosti na tom sme. Spoločnosť nás potom odsúva, narába s nami ako s večnými deťmi."
Pablo priznáva, že Downov syndróm poznačil celý jeho život a najťažšie je "bojovať" s vlastnou rodinou o získanie priestoru a istého stupňa samostatnosti. tento muž je hlavným protagonistom filmu "Ja tiež môžem...", ktorý je metaforou a potvrdením práv ľudí s Downovým syndrómom. A práve o tomto filme prednáša deťom na španielskych základných školách, jednoducho, didakticky hovorí o tom, ako sa vyrába film, z akých fáz sa skladá nakrúcanie atď. Pablo vie, že vzbudzuje pozornosť. "Svojím spôsobom je to nebezpečné, lebo rodiny detí s Downovým syndrómov budú mať možno príliš veľké očakávania od svojich detí. Ale taktiež je nebezpečné myslieť si, že ich dieťa niekedy nič nedokáže samo. Ideálna je zlatá stredná cesta vychovávať ich k samostatnosti a hlavne, aby boli šťastné." Väčšina detí s týmto postihnutím totiž dokončí len základnú školu, zriedkakedy aj strednú.
Španielsky školský systém integruje deti s rôznymi ľahšími postihnutiami do normálnych tried. Okrem hlavného profesora je v triede aj špeciálny pedagóg, ktorý sa venuje žiakom s problémami, či už zdravotnými alebo inými, ktoré im znemožňujú napredovať v učení rýchlosťou ostatných detí.
Pedro Otón je prezidentom organizácie Down Espaňa a je prvým zástancom integrácie detí s týmto postihnutím do normálnych tried." Ani rodičia, ani odborníci, ani politici nemajú právo určovať, kam tieto deti patria. Až 40 percent z tohto kolektívu v produktívnom veku a so základným vzdelaním, má prácu. Dôležitá je implikácia rodiny, súrodencov, aktívne strávený čas. Veď podľa najnovších výskumov sa títo ľudia dožívajú až 60 rokov."
Pablove predstavy o budúcnosti sú jasné. Chce pracovať ako odborný pracovník - poradca pre ľudí s postihnutiami. Má už v tejto oblasti aj skúsenosti, keďže istý čas pracoval na Radnici v španielskom meste Málaga na odbore sociálnych vecí. "Je to veľmi dôležitá práca, fundamentálna pre znevýhodnenú skupinu ľudí, ktorí potrebujú poradiť, zorientovať sa. Som pedagóg, bez ohľadu na to, či mám alebo nemám Downov syndróm. Ale viem, že keby som pracoval ako učiteľ na plný úväzok, spoločnosť by to nestrávila. Rodiny sa boja ľudí s Downovým syndrómom, nechcú, aby ich dieťa učil takýto človek, alebo aby nebodaj s ním ich dcéra chodila..."
Tento mladý učiteľ si je vedomý záujmu, ktorý vzbudzuje. Nie je mu to príjemné. Cíti sa však byť reprezentantom svojho kolektívu a snaží sa urobiť maximum pre ľudí v podobnej situácii ako je tá jeho. Na podnet organizácie DSI (Down Syndrome International) a EDSA (European Down Syndrome Association) bol vyhlásený 21. marec 2006 za prvý Svetový deň Downovho syndrómu. Tento symbolický dátum bol odvodený z číslic 3 a 21 (porucha, ktorá spôsobuje Downov syndróm - trizómia 21. chromozómu) a mal by poslúžiť v spoločenstvách jednotlivých krajín k lepšiemu porozumeniu problematiky osôb narodených s Downovým syndrómom.
