Khaled Hosseini, 44-ročný Afganoameričan, napísal bestseller Tisícky planúcich sĺnk. Po dlhšom čase je prvým, komu sa po nekonečnej intelektuálnej izolácii Afganistanu podarilo oznámiť svetu, že Afganci sú ľudia Európanom podobní viac, než by samotní Európania, a vlastne i Afganci, chceli.
To, že práve v Čechách a na Slovensku kniha ešte nie je vnímaná ako bestseller, zatiaľ čo vo svete sa už na večierkoch intelektuálov hovorí o Hosseinim častejšie, než o akomkoľvek inom americkom spisovateľovi, je zvláštne, ale logické.
Predovšetkým tradičný záujem Čechov i Slovákov hlavne o seba samých často bráni vnímať svet fyzicky i mentálne taký vzdialený, ako je ten afganský. A tak je pre mnohých československých čitateľov Hosseini asi taký príťažlivý, ako čínska opera. Je to však omyl. Jednak sa len ťažko dá predstaviť lepšie postavený príbeh a jednak po prečítaní Sĺnk i Stredoeurópan s husou kožou zistí, že veci sa majú trochu inak.
Ovplyvnení správami z televízie, na ktorých sa preháňajú chudí fúzači v pyžamách, útočiaci na našich vojakov, si musíme myslieť o Afgancoch, že sú nejakou chybou vo vývojovom reťazci. Šokuje nás, keď jeden z hrdinov (ako väčšina postáv sa nedožije poslednej stránky) hovorí svojej dcére pyšne: Neznámy napísal povesť o nešťastných milencoch štyri storočia pred Shakespearom. Má pravdu. Perzská verzia Romea a Júlie Lajlí a Madžnún vznikla už v 12. storočí a je skvelá. A nakoniec, aj Alí ibn Síná, nazývaný Avicenna, je Afgancami pokladaný za rodáka.
