KÁBUl, BRATISLAVA. Pred dvadsiatimi rokmi 15. februára 1989 opustil posledný vojak sovietskej armády Afganistan.
Od dôb staroveku bol tento vnútrozemský štát v juhozápadnej Ázii významnou križovatkou karavanových ciest a priesečníkom mocenských záujmov Peržanov, Indov, Arabov a Turkov. Po prevrate v roku 1973 vyhlásili republiku a ďalším prevratom v roku 1978 sa dostali k moci komunisti. Ich spory využil Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) 26. decembra 1979 na vojenskú intervenciu.
Od roku 1979 zahynulo v Afganistane 14.000 sovietskych vojakov a viac ako 30.000 ich bolo zranených alebo sa vrátilo domov zmrzačených. Okupačná armáda narazila na ozbrojený odpor a ďalšia občianska vojna v krajine viedla nakoniec k odvolaniu sovietskych vojsk z krajiny v roku 1989.
Posledným príslušníkom stopätnásťtisícovej sovietskej armády, ktorý po návrate z Afganistanu prekročil most cez pohraničnú rieku Amudarja, bol jej hlavný veliteľ Boris Gromov. Stiahnutím posledných vojsk z územia Afganistanu splnil ZSSR v dohodnutom termíne zmluvný záväzok z apríla 1988, že do deviatich mesiacov sa všetci jeho vojaci vrátia domov.
Občianska vojna v Afganistane pokračovala aj po odchode sovietskych vojsk, ale už ako vnútorná záležitosť. USA a ZSSR aj ďalej podporovali proti sebe stojace strany. Následky bojov a ťarchu vojnových udalostí najviac pocítilo civilné obyvateľstvo. Rôzne zdroje uvádzajú, že zahynulo okolo 1 - 1,5 milióna Afgancov. Takmer päť miliónov (štvrtina obyvateľstva) ľudí v tom čase utieklo do Pakistanu a Iránu. Zdroj: Kronika 20. storočia, Kronika ľudstva.
