LUXEMBURG.
Smernicu, ktorá ukladá európskym poskytovateľom telefónnych a internetových služieb povinnosť uchovávať najmenej šesť mesiacov všetky údaje o spojeniach užívateľov, schválili šéfovia príslušných rezortov členských krajín v roku 2006 kvalifikovanou väčšinou. Proti hlasovali predstavitelia Írskej republiky a Slovenska.
Práve Írsko, podporované Slovenskom, sa preto domáhalo, aby Európsky súdny dvor túto smernicu zrušil, pretože bola prijatá na nesprávnom právnom základe. Tvrdila, že smernicu nemožno prijať na základe článku 95 ES, pretože jej "ťažiskom" nie je fungovanie vnútorného trhu, ale vyšetrovanie, odhaľovanie a stíhanie trestnej činnosti, a v dôsledku toho sa opatrenia mali prijať na základe Zmluvy EÚ o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach.
1. Smernice 95/46/EHS o ochrane údajov a 2002/58/CE o ochrane súkromia v sektore elektronických komunikácií.
2. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/24/ES z 15. marca 2006 o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí (Ú. v. EÚ L 105, s. 54).
Žaloba podaná Írskom sa týkala len voľby právneho základu, ale nie prípadného porušenia základných práv, ktoré vyplýva zo zásahu do výkonu práva na rešpektovanie súkromného života, prinášaného smernicou, pripomenul Európsky súdny dvor.
Ako vyplýva z dnes zverejneného stanoviska sudcov vo veci C-301/06, pred schválením smernice viaceré členské štáty prijali opatrenia o povinnostiach poskytovateľov služieb v súvislosti s uchovávaním údajov, pričom tieto opatrenia sa výrazne líšili, najmä pokiaľ ide o povahu uchovávaných údajov a dĺžku uchovávania.
Tieto povinnosti majú pre poskytovateľov služieb významné ekonomické dôsledky, keďže môžu byť spojené s mimoriadne veľkými investíciami a prevádzkovými nákladmi. Navyše sa dalo predpokladať, že aj členské štáty, ktoré ešte nemali pravidlá o uchovávaní údajov, zavedú pravidlá v tejto oblasti, čo by prinieslo ešte väčšie rozdiely medzi existujúcimi vnútroštátnymi opatreniami.
Preto sa zdalo, že rozdiely by mohli mať priamy vplyv na fungovanie vnútorného trhu a dalo sa predpokladať, že tento vplyv sa bude zväčšovať. Bolo teda opodstatnené, aby normotvorca spoločenstva konal s cieľom chrániť riadne fungovanie vnútorného trhu a prijal zosúladené pravidlá.
Súdny dvor ďalej uviedol, že predmetná smernica zmenila ustanovenia smernice o ochrane súkromia v sektore elektronických komunikácií, ktorá bola prijatá na základe článku 95 ES. V takom prípade, pokiaľ mení existujúcu smernicu patriacu do acquis communautaire, nemožno ju prijať na základe Zmluvy EÚ, pretože by došlo k porušeniu článku 47 EÚ.
Súdny dvor napokon konštatoval, že ustanovenia smernice sú v podstate obmedzené na činnosti poskytovateľov služieb a neupravujú prístup k údajom ani ich využívanie policajnými alebo súdnymi orgánmi členských štátov.
Samotné opatrenia stanovené v smernici nepredpokladajú represívny zásah orgánov členských štátov. Tieto otázky, ktoré v zásade patria do oblasti policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach, boli z tejto smernice vylúčené. V dôsledku toho Súdny dvor dospel k záveru, že smernica sa prevažne týka fungovania vnútorného trhu.
Smernicu preto bolo treba prijať na základe článku 95 ES.
