Epicentrum Petry Procházkovej: Roaming

Rusi vyzdvihovali statočnosť kapitána, ktorý mal ruský pas, a, bohužiaľ, sa oslobodenia nedožil. O výkupnom, ktoré prevyšovalo tri milióny dolárov, radšej nikto nič nešíril. Fakt, že to bola suma v histórii somálskeho pirátstva rekordná, priznávajú všetci.

Politici tvrdia, že peniaze vynaložené na záchranu ľudských životov neľutujú. Juščenko ponúkol zaplatiť dopravu námorníkom do vlasti z vlastných výdavkov. Aby chlapci boli doma čo najskôr, nech to stojí, čo to stojí.

Rusi zasa bez žmurknutia oka vynaložia čokoľvek na to, aby rodina mŕtveho kapitána dostala telo, nech už z neho zostalo čokoľvek. Na lodi chladiace boxy nefungovali, a tak ho námorníci zavarili do plechového suda. Ťažký čas to musel byť, od septembra do februára, pod hlavňami samopalov, v stiesnených priestoroch, s mŕtvolou a narušenou psychikou. Ešteže námorníkom piráti dovolili občas zavolať si domov. Lenže, keby námorníci vedeli, že za hovory s manželkami v takej ťažkej situácii možno budú musieť zaplatiť za medzinárodné hovory, tak by asi boli stratili chuť telefonovať.

Aspoň chvíľu o tom vážne premýšľal majiteľ lode Faina, firma Waterlux AG. Nakoniec si uvedomil, že strhnúť dvesto dolárov z každej námorníckej výplaty za telefonické rozhovory nie je práve fér. Nehľadiac na hanbu, ktorú utŕžili v novinách, by od firmy námorníci mohli chcieť diéty s príplatkom za každý deň utrpenia. Určite by to bolo viac, než dvesto dolárov na hlavu. Napokon, v porovnaní s nákladom, ktorý námorníci viezli ­ 13 tankov a hromadu ďalších zbraní – je poplatok za hovor do Ukrajiny zúfalým príbuzným maličkosť.