Najmenší štát sveta oslavuje 80. výročie svojej suverenity. Za Rím ju Svätej stolici daroval Mussolini
Pred dvesto rokmi kontroloval pápežský štát značnú časť územia Apeninského polostrova a hlásili sa k nemu tri milióny obyvateľov. Keď Garibaldiho vojská dobyli v roku 1870 Rím, pápežský štát musel ustúpiť zjednocujúcemu sa Taliansku. Prišiel o svoj majetok a pápež sa vyhlásil za väzňa vo vatikánskom paláci. Trvalo takmer 60 rokov, kým Vatikán získal späť svoju nezávislosť a stal sa najmenším suverénnym štátom sveta s približne šesťsto občanmi. Od podpisu Lateránskych zmlúv, ktoré vrátili na mapu sveta pápežský štát, uplynie zajtra 80 rokov.
Pius XI. bol už piatym pápežom, ktorý sa od začlenenia pápežského štátu do Talianskeho kráľovstva cítil ako väzeň vo vatikánskom paláci. A posledným. Achille Ratti, ako sa vlastným menom volal, pristúpil v roku 1929 na dohodu, ktorá vrátila 44 hektárom vatikánskeho územia štatút suverénneho štátu.
Pod textom Lateránskych zmlúv však nie je jeho podpis. V Lateránskom paláci pri Bazilike sv. Vavrinca ich 11. februára 1929 podpísal za pápeža kardinál Pietro Gasparri. Talianskeho kráľa Viktora Emmanuela III. zase zastúpil predseda vlády Benito Mussolini, ktorý sa tak vyhol aktu pokľaknutia pred pápežom a pobozkaniu jeho prsteňa.
Pre obe strany išlo o výhodnú dohodu. Kým prvá zmluva uznala Vatikán ako štát, druhá zmluva, takzvaný konkordát, zaručila katolíckej cirkvi dominantné postavenie v talianskom štáte. Tretia dohoda bola finančným vyrovnaním medzi cirkvou a štátom. Ako odškodné za stratu území a majetku pred rokom 1870 dostala Svätá stolica od štátu 750 miliónov lír v hotovosti a miliardu lír v cenných papieroch.
Suma, ktorú Rím zaplatil Vatikánu, bola nakoniec oveľa menšia, ako sa štát zaviazal pápežovi platiť v Garančnej listine z roku 1871. Tá okrem toho, že zaisťovala katolíckej cirkvi používanie vatikánskych budov, garantovala jej aj ročný príjem 3,25 milióna lír ako odškodné za stratené územia.
Po dohode prišla odluka Význam dohody:
Ustanovila rímsky katolicizmus za štátne náboženstvo. Taliansko uznalo Vatikán za nezávislý a suverénny štát. Rím garantuje Vatikánu ochranu a poskytovanie verejných služieb,bude trestať zločiny spáchané na jeho území a Vatikán vydá Taliansku podozrivé či odsúdené osoby. Štát uzná cirkvou uzavreté manželstvá, zaručí vyučovanie náboženstva v školách.
Rím teda uznal teritoriálnu suverenitu Vatikánu, ktorého súčasťou je Apoštolský palác s priľahlými budovami, Bazilika sv. Petra a obrovské námestie pred ňou. Exteritoriálny štatút vatikánskeho územia pririekla zmluva aj ďalším bazilikám na území hlavného mesta (Lateránskej, Santa Maria Maggiore a sv. Pavla za hradbami) či pápežskej vile v Castel Gandolfe.
Pre Svätú stolicu však bolo dôležité najmä to, že zmluva zaručovala slobodné vyznávanie náboženstva, výkon duchovnej moci a tiež justičnú svojprávnosť Vatikánu v cirkevných otázkach.
Keď v roku 1938 Taliansko schválilo protižidovské zákony, ktoré zakazovali manželstvá medzi Židmi a Nežidmi, Vatikán to považoval za porušenie konkordátu. Článok 34 totiž súhlasil s tým, že manželstvá uzavreté katolíckou cirkvou budú uznávané aj štátom. Lateránske zmluvy boli po druhej svetovej vojne v roku 1947 zapracované aj do talianskej ústavy.
Lateránsky konkordát v roku 1984 nahradil Ján Pavol II. novou zmluvou, ktorá bola de facto odlukou cirkvi od štátu. Katolícku cirkev prestal financovať štát. Náboženstvo sa stalo nepovinným predmetom a teologické fakulty zmizli zo štátnych univerzít.
Potvrdením vzájomnej nezávislosti Vatikánu a Talianskej republiky bolo aj rozhodnutie Vatikánskeho štátu nepreberať od januára 2009 automaticky do svojej jurisdikcie zákony schválené talianskym parlamentom. Dôvodom sú najmä rozdiely v pohľade na ochranu života v prípadoch potratov či eutanázie.
Lateránske zmluvy znamenali dôležitý medzník v histórii katolíckej cirkvi aj Talianska. Rím bol nepretržitým sídlom pápeža od roku 1378, keď sa po 68 rokoch avignonského exilu stal pápežom Urban VI. Večné mesto bolo vnímané ako symbol cirkevnej moci a pápež mal v minulosti až priveľký vplyv na politiku v Európe, čo bolo dané aj historickým vývojom a rýchlým šírením kresťanstva.
Pápežský štát disponoval značným územím a majetkom už od 4. storočia. V roku 800 Karol Veľký vyhlásil územie, ktoré 45 rokov predtým daroval franský panovník Pipin Krátky pápežovi Štefanovi II., za zvláštnu imunitnú oblasť Franskej ríše. Pápež sa tak stal prvým ríšskym biskupom.
Obrat vo vzťahu k štátu Inocenc III. na začiatku 13. storočia vymanil cirkevný štát z podriadenosti Svätej ríši rímskej a vyhlásil svoju zvrchovanosť nad svetskými panovníkmi. Pápež mal v stredoveku obrovský vplyv na panovníkov, ktorí si dávali pozor na to, aby s nástupcom sv. Petra dobre vychádzali.
Až po zániku pápežského štátu v roku 1870 si začala katolícka cirkev uvedomovať novú situá?ciu a meniť aj svoje postoje. Pápež Lev XIII. vo svojej encyklike Rerum novarum (1891) hovorí už o sociálnej náuke cirkvi ako novom spôsobe zasahovania a vyjadrovania sa k svetským otázkam v štáte.
Práve Lateránskymi zmluvami sa Vatikán zaviazal, že cirkev nebude zasahovať do vnútroštátnej politiky, čo napokon potvrdili aj závery II. Vatikánskeho koncilu.
Symbolom svetskej moci pápeža bola kedysi takzvaná „pápežská tiara“, trojitá panovnícka koruna, ktorú nosili pápeži pri slávnostných ceremóniách. Zbavil sa jej až Pavol VI. v roku 1966 a z pápežského erbu ju nechal odstrániť v roku 2005 až Benedikt XVI.
