Keď bolo jasné, že po viac než päťsto rokoch zasadne na pápežský stolec Nemec, nikto netušil, či bývalý strážca doktrín kresťanskej viery dokáže vystúpiť z tieňa charizmatického Karola Wojtylu. Všetci však vedeli, že JOSEPH RATZINGER nebude Ján Pavol III. Kým na jeho predchodcu sa ľudia chodili viac pozerať, Benedikta XVI. viac počúvajú. Uznávaný teológ sa však za štyri roky na čele katolíckej cirkvi nevyhol prešľapom, ktoré mnohí pripisujú na vrub jeho autoritatívnej povahe. Jeho rozhodnutia asi najviac uškodili vzťahom Vatikánu so židmi.
V roku 2003 by ste ho márne hľadali na zozname takzvaných papabili. S nemeckým kardinálom Josephom Ratzingerom sa ako s možným nástupcom Jána Pavla II. veľmi nerátalo. Favoritom bol skôr milánsky kardinál Dionigi Tettamanzi.
Ratzinger určite nebol nezaujímavý. Brali ho ako sivú eminenciu poľského pápeža a bol prísnym strážcom dogiem ako šéf Kongregácie pre náuku viery, ktorú katolíci ironicky prezývali "inkvizíciou". Mal teda dostatočný vplyv, schopnosti aj teologické vzdelanie.
Pre liberálne krídlo vo Vatikáne bol však symbolom presadzovania konzervatívnej ideológie Karola Wojtylu. Navyše jeho vek 76 rokov ho už radil do kategórie tých za zenitom.
Rodák z Bavorska sa zrejme myšlienkou nástupníctva veľmi nezaťažoval. Ešte ako kardinál trávil väčšinu času vo svojom byte na Piazza della Cittá Leonina, ktorého štyri steny mal vyložené starostlivo usporiadanou knižnicou. „Do úradu chodil s čiapočkou na hlave a s taštičkou až do posledného dňa," povedal o ňom v roku 2005 pre SME kardinál Jozef Tomko, ktorý pracoval na Kongregácii pre náuku viery, už keď sa v roku 1981 Ratzinger stal jej prefektom.
Málokedy pozýva niekoho na obed či na večeru, s hosťami sa rozpráva skôr formálne, a rozhodnutia robí tiež radšej sám, charakterizoval rodáka z Bavorska novinár Sandro Magister na portáli chiesa.it.
Jeho zvolenie prekvapilo
Médiá ho prezývali Boží rotvajler či Panzerkardinal. Ratzinger rázne oponoval snahám o zrušenie celibátu kňazov, odmieta homosexualitu, potraty a eutanáziu. Rovnaké postoje zdieľal aj Ján Pavol II. Ratzinger sa však podľa teológa Horsta Herrmana pohyboval v úplne inom svete. Bol presvedčený, že prežívame obdobie relativizmu, bezohľadnosti, narcizmu a egoizmu. Východiskom z neho má byť katolicizmus, ako pravda nemenná už dvetisíc rokov.
„Považujem ho za lepšieho teológa ako bol Ján Pavol II. Nedokáže však nadchnúť masy tak ako jeho predchodca," povedal Herrman magazínu Der Spiegel.
Pozorovatelia, ktorí vedeli, aké emócie dokáže v dave vyvolať obľúbený pápež, neverili, že by konkláve dokázalo odolať pokušeniu dať katolíkom ďalšiu „rockovú hviezdu", písal v roku 2005 magazín Time. Progresívci s nádejami hľadeli skôr na Latinskú Ameriku či tretí svet, ktorý mohol ponúknuť novú, mladšiu tvár.
Keď potom 19. apríla 2005 z balkóna Apoštolského paláca zaznelo Habemus Papam, reformátori museli byť sklamaní. Benediktom XVI., novou hlavou katolíckej cirkvi, sa stal Joseph Ratzinger.
Ak bol pontifikát Karola Wojtylu vnímaný pozitívne, z veľkej časti tomu napomohla otvorená a charizmatická povaha poľského pápeža. Médiá si cenili najmä jeho snahy o ekumenický dialóg a úprimnú túžbu stráviť viac času medzi veriacimi po celom svete ako za vatikánskymi múrmi.
Wojtyla si s nimi rozumel
Kľúčové bolo najmä vylepšenie vzťahov medzi Svätou stolicou a židmi. Ako prvý pápež vôbec navštívil synagógu aj múzeum holokaustu Jad Vašem. Blahorečil a neskôr kanonizoval za svätú Edith Steinovú, židovku, ktorá zomrela v Osvienčime. V roku 1994 z jeho iniciatívy Vatikán nadviazal oficiálne diplomatické vzťahy s Izraelom.
Benedikt XVI. po smrti svojho predchodcu nadviazal na jeho tradíciu. Počas svojej prvej omše v úrade pápeža povedal, že chce „neúnavne pracovať na úplnej a viditeľnej jednote kresťanov", pokračovať v ekumenickom dialógu medzi kresťanskými cirkvami, ako aj tými, ktorí vyznávajú inú vieru či neveria v žiadneho Boha. Nový pápež dokonca svoj prvý list adresoval rímskemu rabínovi.
Po takmer štyroch rokoch je to však práve hlavný rímsky rabín Ricardo Di Segni, ktorý je vývojom vzájomných vzťahov sklamaný. Židovské komunity nahnevalo najmä januárové zrušenie exkomunikácie pre štyroch biskupov zo schizmatického Bratstva svätého Pia X. Medzi nimi je totiž aj britský klerik Richard Williamson, ktorý v rozhovore pre švédsku televíziu tvrdil, že neverí v existenciu plynových komôr. Pochyboval aj o počte zavraždených židov v koncentračných táboroch.
Problém menom lefébristi
Aféra popierača holokaustu, ktorého cirkev prijala späť do svojich radov, je však len poslednou bodkou za štyrmi rokmi napätia medzi židmi a Vatikánom.
V máji 2007 Benedikt odobril proces blahorečenia Pia XII., čo vyvolalo ostrú kritiku Vatikánu od zástupcov židovských organizácií. Tí bývalému pápežovi vyčítajú, že počas druhej svetovej vojny urobil málo pre záchranu židov a mlčal o holokauste.
„Dokonca aj potom, čo správy o vyvražďovaní židov dospeli do Vatikánu, pápež proti tomu neprotestoval ústne ani písomne. Dokonca aj keď boli židia z Ríma deportovaní do Osvienčimu, nezasiahol," je napísané na tabuľke s dvoma fotografiami Pia XII. v jeruzalemskom múzeu Jad Vašem.
Ratzinger vyjadril ľútosť nad tým, že diskusia neprebieha v pokojnom duchu a Pia XII. sa zastal. Oficiálny dekrét na blahorečenie však ešte nepodpísal.
V júli 2007 zase medzi židmi spôsobil rozruch Benediktov apoštolský list Summorum Pontificum, ktorý vrátil do praxe používanie predkoncilovej latinskej liturgie. Tá obsahovala aj modlitbu za obrátenie židov, ktorú bol nakoniec pápež pre ostré protesty nútený pozmeniť.
Najnovší prípad, ktorý rozhorčil okrem židov aj pápežových rodákov, ktorí sa s témou holokaustu vyrovnávajú ťažšie aj preto, že je súčasťou ich národnej histórie, trefne ilustruje problém pontifikátu Josepha Ratzingera. Aj najväčší kritici Vatikánu sa zhodujú v tom, že pápežovi nikto nezazlieva akt zrušenia exkomunikácie biskupov, ktorých v roku 1988 bez povolenia pápeža vysvätil zakladateľ schizmatického bratstva, arcibiskup Michel Lefébvre.
Rozhodnutie prijať do cirkvi hnutie, ktoré sa odklonilo od Ríma, je vnútornou záležitosťou katolíckej cirkvi. Vatikán však vopred nevysvetlil svoje pohnútky a nedištancoval sa od vyhlásení Richarda Williamsona. Je pravdou, že švédska televízia odvysielala kontroverzný rozhovor až po akte zrušenia exkomunikácie. Tvrdenia hovorcu Vatikánu Federica Lombardiho o tom, že pápež o názoroch Williamsona nevedel, však neobstoja.
Exkomunikovaný Brit svoje antisemitské postoje netajil a bol za ne už predtým kritizovaný, tvrdí aj Sandro Magister v týždenníku L´Espresso. Minimálne kardinál Giovanni Battista Re, prefekt biskupskej kongregácie, ktorý dokument podpisoval a sledoval vývin Bratstva sv. Pia X., Williamsonove prešľapy nemohol prehliadnuť.
Viazne komunikácia?
Ak nešlo o zámer, tak to svedčí len o zlej komunikácii vo Vatikáne. „Vo Vatikáne sme to dostatočne neprebrali a viac sme neposudzovali, aké problémy by to mohlo spôsobiť," sťažoval sa kardinál Walter Kasper, ktorý má na starosti agendu vzťahov so židmi, v rozhovore pre nemecké vysielanie Vatikánskeho rozhlasu.
Tom Reese z Teologického strediska univerzity v americkom Georgetowne si myslí, že pápež je obklopený ľuďmi, ktorí nie sú až takí bystrí ako on sám a preto mu nekladú otázky. „Tieto kontroverzie poukazujú na osudové systémové chyby v Benediktovom pontifikáte, ktoré ničia jeho efektivitu ako pápeža," povedal Reese pre agentúru Reuters.
Pápež sa mohol kritike v „prípade Williamson" vyhnúť, ak by obozretnejšie predvídal dosah svojich rozhodnutí. Už totiž nie je len Josephom Ratzingerom, ktorý šéfuje z bytu na Piazza della Cittá Leonina svojej Kongregácii pre náuku viery. V Apoštolskom paláci je Benediktom XVI., ktorý musí vedieť rozlíšiť medzi teológiou a politikou. „K takému nedorozumeniu a debaklu už skrátka nesmie dôjsť," nechal sa počuť otec Eberhard von Gremmingen, šéf nemeckej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. O tri mesiace totiž pápeža čaká z tohto pohľadu asi najväčšia výzva jeho pontifikátu. Návšteva Izraela.
V roku 2008 navštívil pápež synagógu v New Yorku.
FOTO ČTK/AP
Benedikt XVI. bol šéfom Kongregácie pre náuku viery.
FOTO - REUTERS
