VARŠAVA, BRATISLAVA. Nič také socialistický blok dovtedy nezažil. Poľskí komunisti si sadli za jeden stôl s opozíciou, odborovým hnutím Solidarita na čele s Lechom Walesom, a diskutovali. Rozhovory pri okrúhlom stole, ako sa im vtedy hovorilo, sa začali 6. februára 1989. A ich výsledky boli prevratné.
Prvé slobodné voľby Rok zmien 1989 Československo:
v januári polícia rozohnala demonštráciu pri výročí upálenia Jana Palacha. Novembrová manifestácia už prerástla do demonštrácie za politické reformy. Režim začal hovoriť s opozíciou koncom novembra. Maďarsko:
vládni maďarskí socialisti sa začiatkom roka dištancovali od chýb svojich predchodcov. V júni 1989 začali rokovať s opozíciou a dohodli sa na prechode na pluralitnú demokraciu.
Rumunsko:
režim Nicolaea Ceaušesca odolával do polovice decembra 1989, kedy vypukla v Temešvári demonštrácia, ktorá sa rozšírila po celej krajine. Ceaušesca popravili 25. decembra.
Východné Nemecko:
ľudia masovo utekali na ambasády západného Nemecka. Na jeseň prebehla vlna demoštrácií a 9. novembra padol Berlínsky múr.
Komunisti legalizovali Solidaritu, ktorá dovtedy fungovala ilegálne a súhlasili s vypísaním prvých čiastočne slobodných volieb. V júnovom hlasovaní jednoznačne zvíťazila opozícia.
Získala 99 zo sto zástupcov v Senáte a v dolnej komore parlamentu obsadila 35 percent mandátov, čiže maximum, ktoré podľa dohôd mohla získať. Prvým nekomunistickým premiérom v Poľsku i vo východnom bloku vôbec sa stal Tadeusz Mazowiecki.
„My sme už skôr, začiatkom 80. rokov uvažovali o takom riešení, ale k takému kroku bolo treba dozrieť,“ hovorí po dvadsiatich rokoch generál Wojciech Jaruzelski. Ako vysvetľoval pre televíziu TVN24, vtedajšia hospodárska situácia Poľska si vyžadovala reformy a k tomu potrebovali aj účasť Solidarity.
Podmienkou bolo, že odbory stopnú štrajky. „Vedel som, že každá zo strán bude chcieť uhrať čo najviac pre seba, ale vyšlo to,“ spomína zase Lech Walesa.
Po dvadsiatich rokoch sú Poliakom historické udalosti ľahostajné. „Poliaci prijali zmeny ako prirodzenú cestu, história ich príliš nezaujíma,“ hovorí pre SME šéfka Inštitútu pre verejné otázky Lena Kolarska-Bobinska.
Inštitút urobil prieskum, v ktorom sa Poliakov opýtal, čo spôsobilo pád komunizmu.
Na prvé miesto dali Gorbačovovu perestrojku, na druhom mieste sa umiestnil poľský pápež Ján Pavol II.
Až na štvrtom mieste uviedli aktivity vtedajšej opozície. „Vlažní sú najmä mladí ľudia, pre nich je história okrúhleho stola nejasná,“ hovorí Kolarska-Bobinska.
Spokojná je menšina Tým, ktorí toto riešenie kritizujú, prekáža najmä to, že nedošlo k vyrovnaniu sa s minulosťou. Len 41 percent Poliakov hodnotí túto udalosť pozitívne. „Táto skupina oceňuje mierové riešenie, odovzdanie moci bez krviprelievania,“ vysvetľuje Kolarska-Bobinska.
Pripomína, že komunizmus sa začal rúcať oveľa skôr, než padol Berlínsky múr. „Poliaci si neuvedomujú, že také závažné zmeny sa stali práve v ich krajine,“ dodáva.
Z diaľky sme dúfali, že je to koniec režimu
Poliaci na Slovensku počúvali so zatajeným dychom informácie o okrúhlom stole a verili, že komunizmus padne.
KOŠICE, BRATISLAVA. Tadeusz Blonski žije v Košiciach od roku 1974. Za komunizmu ako umelecký pracovník na tamojšej univerzite často cestoval do Poľska na sústredenia umelcov.
Zakaždým ho kontrolovali, či v aute nepreváža tajné materiály. Po rokoch sa dozvedel, že ho sledovali a odpočúvali mu telefón. Nahliadol aj do zoznamov Ústavu pamäti národa a vie, kto naňho donášal.
Keď sa pred dvadsiatimi rokmi dozvedel o rozhovoroch za okrúhlym stolom, dúfal, že sa niečo zmení. „To bola čerešnička na torte, bolo to znamenie, že sa blíži koniec komunizmu,“ spomína Blonski.
Počúval Slobodnú Európu O udalostiach v Poľsku sa dozvedel z Rádia Slobodná Európa a Hlasu Ameriky. „To, že si za spoločný stôl sadli komunisti a aktivisti Solidarity, intelektuáli ako Mazowiecki, dávalo nádej, že v Poľsku budú slobodné voľby,“ hovorí.
Aj keď komentáre v československej tlači boli veľmi opatrné, bola to predzvesť zmien aj v iných krajinách.
Ryszard Zwiewka, ktorý v Bratislave žije od roku 1978, sa o rokovaniach v Poľsku dozvedel z poľskej tlače, ktorú kupoval v Poľskom kultúrnom a informačnom stredisku. V československých médiách sa o tom takmer nepísalo, aj keď už vtedy boli v Rudom práve a Pravde články, ktoré svedčili o tom, že komunizmus má na mále.
Režim nenávidel Za totality občas prespávali v byte Zwiewku Poliaci, ktorí sa rozhodli emigrovať na Západ. Boli to väčšinou ľudia, ktorých zadržali počas výnimočného stavu v Poľsku. Byt Zwiewkovcov bol poslednou stanicou vo východnom bloku pred odchodom do Rakúska.
Dodnes má ich doklady o prepustení z väzenia. „Z duše som nenávidel to politické zriadenie a dvojakú morálku. Preto som s veľkým očakávaním sledoval, čo prinesie okrúhly stôl,“ spomína.
Dnes si myslí, že rokovania spred 20 rokov boli udalosťou číslo jeden vo východnom bloku, pretože bez krviprelievania prinútili komunistov, aby odovzdali moc. „Je škoda, že túto udalosť vo svete nevedia Poliaci zdôrazniť tak, aby všetci vedeli, že to bol jeden z najvýznamnejších krokov spejúcich k pádu komunizmu. Dnes si väčšina pamätá hlavne pád Berlínskeho múru.“
Okrúhly stôl bol 15 rokov v sklade
Masívny stôl zažil historické rokovania. Najdôležitejšie veci sa však dohodli inde.
VARŠAVA, BRATISLAVA. Legendárny okruhlý stôl vyrobili vo fabrike nábytku v Henrykowie. Osemmetrový stôl s priemerom 80 centimetrov prvýkrát vystavili 25. októbra 1988 v paláci Poľskej akadémie vied v Jabłonnie, keďže prvé rokovania s opozíciou boli naplánované na ďalší deň. Rokovania však nakoniec neboli.
Po druhýkrát stôl umiestnili v Stĺpovej sále Miestodržiteľského paláca vo Varšave a 6. februára 1989 sa pri ňom začali slávnostné rokovania. Stretnutia pri tomto stole boli iba dve: na začiatku a konci rokovaní. Dôležitejšie debaty sa odohrávali v troch hlavných komisiách, teda pri menších stoloch.
Po skončení rokovaní stôl odniesli do skladu. Znovu ho vystavili až po 15 rokoch - v auguste 2004, ale už nie v Stĺpovej sále, ale v jednej z vedľajších miestností paláca.
Dnes si ho môžu pozrieť Poliaci i turisti a zaspomínať na revolučné časy.
V Miestodržiteľskom paláci vo Varšave si pred dvadsiatimi rokmi sadlo za jeden stôl 57 predstaviteľov komunistov, opozičného hnutia Solidarita, nezávislých osobností a cirkvi. FOTO – ARCHÍV ČTK
Walesa nebol vždy naj
Výročie okrúhleho stola oslávi poľská legenda na čele najdôveryhodnejších politikov. Nebývalo
to pravidlom.
VARŠAVA, BRATISLAVA. Hlavným protihráčom komunistov v Poľsku bola odborová organizácia Solidarita, ktorá vznikla v roku 1980, a viedol ju Lech Walesa. Keď ju komunisti v roku 1981 zakázali, fungovala ďalej ilegálne.
V roku 1983 Lech Walesa (na snímke Reuters) získal Nobelovu cenu za mier. Ako dnes hovorí, cena mu zachránila život.
Po rokovaniach okrúhleho stola, keď Poliaci prvýkrát v priamej voľbe volili hlavu štátu, stal sa ňou Walesa. Podľa šéfky Inštitútu pre verejné otázky Leny Kolarskej-Bobinskej ho začiatkom 90. rokov ľudia vnímali kriticky, ako kontroverzného a nekompromisného politika.
Po prehratých prezidentských voľbách v roku 1995 sa Walesa dokonca stratil z veľkej politiky. Dnes je najdôveryhodnejšou osobnosťou Poľska. Podľa priekumu CBOS mu verí 63 percent Poliakov.
Kolarska-Bobinska tvrdí, že ľudia zabudli na jeho chyby. Stal sa symbolom. K popularite mu pomohla otvorená kritika politiky bratov Kaczyńských.
Autor: Małgorzata Wojcieszyńska
