án nebol zaľadnený. A pri hladine mal hrubú vrstvu sladkej vody.
V roku 2006 viedol geofyzik Joseph Tarduno z Rochesterskej univerzity (štát New York, USA) výpravu na ostrovy severnej Kanady. S kolegami a študentami tam na základe analýz magnetickej orientácie hornín skúmali najmä dávne zmeny magnetického poľa Zeme.
Z predchádzajúcich výprav aj od iných výskumníkov ale vedel, že miestne horniny obsahujú prekvapivo veľa fosílií dávnych organizmov. Preto mal na pamäti aj tento zreteľ a upozornil naň všetkých členov výpravy. Oplatilo sa: jeden zo študentov našiel pancier korytnačky.
Ázijský hosť
Pancier sa zachoval mimoriadne dobre. Vedcom to umožnilo zviera podrobne preskúmať a zasadiť do korytnačieho kontextu - pravekých i súčasných korytnačiek. Ukázalo sa, že ide o rod, ktorý paleontológovia dosiaľ nepoznali.
Joseph Tarduno a Donald Brinkman z Kráľovského Tyrrellovho múzea v Drumhelleri (provincia Alberta, Kanada, Drumheller leží východne od Calgary) ho pomenovali Aurorachelys čiže „korytnačka polárnej žiare".
Silne pripomína druhohornú sladkovodnú korytnačku z Mongolska, kde vtedy vládli tropické podmienky. Joseph Tarduno s kolegami objav oznámil v článku pre časopis Geology.
Ako sa však tropický sladkovodný tvor dostal na morské ostrovy kanadskej Arktídy? Z hornín na mieste nálezu vyplýva, že fosílie korytnačky tam „nepriputovali" z juhu milióny rokov trvajúcim pôsobením tých či oných tektonických procesov. Miesto nálezu svojho času naozaj obývala.
V tejto oblasti ostrovnej kanadskej Arktídy sa našla fosília tropickej sladkovodnej korytnačky, aké žili v Ázii počas záverečnej časti druhohornej kriedy (pred 144 až 65 miliónmi rokov).
Foto: University of Rochester
Svedectvo vrtných vzoriek a lávy
Vysvetliť sa to dá výsledkami projektu ACEX (Arctic Coring EXpedition, Výprava za získaním stĺpcových vzoriek hornín vŕtaním v Arktíde) v rámci medzinárodného programu Integrated Ocean Drilling (Integrované vŕtanie do oceánskeho dna). Odhalili totiž fázy druhohôr a treťohôr s nezvyčajne sladkou vodou pri hladine Severného ľadového oceánu. Na základnej mase oceánskej slanej vody opakovane spočívalo sladkovodné more.
Tardunov tím si myslí, že pred asi 90-miliónmi rokov, keď Aurorachelys žila, došlo k mohutnému uvoľneniu oxidu uhličitého do ovzdušia. „Napumpoval" ho tam, čím vyvolal „superskleníkový efekt", rozsiahly vulkanizmus, doložený aj masívnymi lávovými prúdmi na ostrovoch arktickej Kanady, ktoré skúmal Joseph Tarduno so študentmi.
Stopy vulkanických čadičov z tých čias sa napokon nevyskytujú iba v Arktíde, ale prakticky na celom svete. Fosílie Aurorachelys boli objavené práve nad najvrchnejšími.
Projekt ACEX využíva najmä ľadoborce zo Švédska, Nórska a Ruska. Tu je nórsky Vidar Viking.
Foto: Universität Bremen/MARUM
Je ti teplo, korytnačka?
Skleníkové oteplenie roztopilo polárny ľad a silné zrážky zvýšili prietok severských riek vlievajúcich sa do oceánu, čím stúpol podiel sladkej vody. V závere druhohornej kriedy bol Severný ľadový oceán ešte viac oddelený od systému globálnych oceánskych prúdov ako dnes. Zvýšený prísun sladkej vody sa prejavil o to výraznejšie.
Sladká voda má menšiu hmotnosť ako slaná, takže zostala pri hladine. Týmto vulkanizmom azda vznikol aj reťazec ostrovov pozdĺž dnes ponoreného horského chrbta Alfa v Severnom ľadovom oceáne. Ázijská korytnačka tak mohla preplávať sladkou vodou so zastávkami na ostrovoch od Sibíri až do dnešnej kanadskej Arktídy.
((a))
Kanadský sever sa podľa Tarduna opäť otepľuje: „Je ťažké odlíšiť krátkodobé klimatické trendy od dlhodobých vzorov, no posledné sezóny našej terénnej práce vo Vysokej Arktíde boli mimoriadne teplé. Študenti občas teplé vetrovky nahrádzali košeľami s krátkymi rukávmi." Sám ľahko odený zhrnul výskum i pravdepodobné vysvetlenie vo videosekvencii (pozri vyššie), nakrútenej pri mieste nálezu počas - na kanadskú Arktídu - zvlášť teplého dňa.
Hlavné zdroje: Geology z februára 2009; Komuniké University of Rochester z 1. februára 2009.
