Johann Gottlieb Fichte priniesol do filozofie špekulatívnu metódu spájania protikladov
Istá filozofická anekdota hovorí, že filozofi sú ľudia, ktorí radi rozprávajú o svete z abstrakcií a pojmov, no v skutočnosti dávajú prednosť sedliackemu rozumu. Vraj keď zavrú dvere pracovne plnej ideí, tak premýšľajú o salámach a rožkoch. Ich život len málokedy súvisí s ich filozofickým myslením, jestvujú však výnimky. Výnimky, keď povaha a charakter priamo vplývajú na podobu filozofie. Taký bol aj Johann Gottlieb Fichte. Človek škriepny a sebastredný, ktorého filozofia sa začínala a vychádzala z kľúčového pojmu JA. Fichte zomrel pred 195 rokmi.
Fichte sa narodil v malej dedinke v rodine chudobného sedliaka a jeho vyhliadky na akúkoľvek akademickú kariéru boli prakticky nulové. Ako dieťa pásol husi.
Budúci veľký filozof sa k vzdelaniu dostal vlastne úplnou náhodou. V jeden deň do Fichteho dediny zavítal istý veľko?statkár, ktorý zmeškal kostolnú kázeň. Natrafil však na malého pastierika, ktorý mu ju dokázal od slova do slova zopakovať. Veľkostatkár si potom vzal chlapca pod svoje ochranné krídla a umožnil mu štúdium.
Z Fichteho sa stane šikovný žiak a neskôr sa zapíše na univerzitu v Jene. Mecenáš však umiera a dediči nie sú práve naklonení k financovaniu štúdia nejakému pastierovi.
Pre nedostatok financií je Fichte nútený štúdium zanechať a pretĺka sa ako súkromný učiteľ.
Škriepnik
Už vtedy sa však prejavuje jeho zlá povahová vlastnosť, škriepnosť.
Myslí si, že je čosi viac ako rodičia jeho zverencov a občas im to pripomenie. Máloktorá rodina je ochotná prijať takúto kritiku od učiteľa ratolestí a Fichte si zvyčajne neudrží zamestnanie. Filozofujúci mladík si však nepripustí chybu. V liste bratovi napríklad píše, že „som mal do činenia so svojhlavými ľuďmi. Nakoniec, aby som sa presadil a násilím ich prinútil, aby ma rešpektovali, ohlásil som svoj odchod; a na to, aby som ho odvolal, som bol priveľmi hrdý.“
V Zürichu sa ešte ako učiteľ stihne zasnúbiť, následne odchádza do Varšavy, no i tam je neúspešný.
Nepohodne sa s matkou svojho žiaka a dostáva odstupné, načo skúša odchod do Königsbergu za Kantom.
Immanuel Kant je v tých časoch veľký a vážený filozof a Fichte ho považuje za svoj vzor. Kant je však uzavretý človek a k mladému kandidátovi filozofie pristupuje opatrne. Vtedy do Fichteho života zasiahne šťastná náhoda.
Mladý filozof napíše spis Pokus o kritiku zjavenia. Ten Kant pochváli a ide do tlače.
Omylom zabudnú uviesť meno jeho skutočného autora a široká verejnosť zaň považuje veľaváženého Immanuela. Spis sa preto stane slávnym a keď vysvitne, že jeho autorom je akýsi Johann Fichte, časť tejto slávy sa prenesie aj na nášho filozofa.
Následne mu ponúknu miesto na univerzite v Jene, čím sa prakticky končia filozofove existenčné starosti.
Fichte je hviezda, má veľa študentov. Navyše, prináša novú a originálnu filozofiu. Jeho postkantovské myšlienky vychádzajú z domýšľania morálnej filozofie. Fichte pravdepodobne nepochopil Kantov termín „vec osebe“ a vníma ho ako prekážku k slobode ľudského JA. Snaží sa ju preto odstrániť, slobodná vôľa totiž obmedzenia nepripúšťa. Obsahy nášho vedomia, ktoré sa javia ako vonkajšie, sú podľa Fichteho len výsledkom činnosti vedomia.
Aby sme sa zbavili rozdielu medzi JA a vecami, musíme začať spájať protiklady. Z tézy a antitézy vytvoríme syntézu – pričom zámerne smerujeme k protirečeniam a nerešpektujeme základné logické princípy.
Takto vzniká špekulatívna filozofia a v istom zmysle aj nemecký klasický idealizmus (Kant je jeho predchodcom).
Z JA sa dostávame k neJA produktu sebaurčujúceho sa JA. Konečným cieľom je nielen poprieť nezávislú prírodu, ale aj kultivovať tú prírodu, ktorú má človek v sebe, pud.
Ten sa na konci celého procesu stáva túžbou, ktorá stvárňuje realitu.
List plný vyhrážok
Fichteho hviezda však v Jene žiari relatívne krátko, zase sa ukáže ako tvrdohlavý človek. Namiesto vychutnávania si úspechu začne brojiť proti študentským spôsobom a spolkom, čo sa končí až napadnutím jeho ženy. „Bol som na tom horšie ako najhorší zločinec,“ píše o tomto období. „Ja a moji blízki sme boli vydaní napospas samopašnosti zlých uličníkov.“
Fichte je dokonca obvinený z ateizmu, čo spôsobí pasáž istej študentskej práce, ktorú Fichte komentuje. Nasledujú vyhrážky vlády saského kurfirstva.
Namiesto urovnania znovu zasiahne Fichteho povaha a na ministerstvo pošle výhražný list. Zbavia ho profesorského úradu a filozof je „odídený“ do Berlína. Pruský kráľ vtedy vydá nariadenie: „Ak je pravda, že má spory s Pánom Bohom, nech si to s ním vybaví Pán Boh.“
Johann Gottlieb Fichte zomiera na následky horúčky v roku 1814 ako 52-ročný. Nakazí sa od svojej ženy, opatrovateľky v lazarete.
(S využitím knihy Weischedel, W.: Zadné schody filozofie.)
Johann Gottlieb Fichte
Narodil sa 19. mája 1765.
Učil na univerzitách v Jene a v Berlíne.
Jeho kariéru odštartoval Kant.
Predstavil prvý variant špekulatívnej dialektickej metódy.
Zomrel 27. januára 1814.
