Nórsky expresionista dokázal preniesť úzkosť duše na maliarske plátno
Považujú ho za priekopníka expresionizmu v modernom výtvarnom umení. Jeho obraz Výkrik pozná každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o umenie. Edvard Munch bol prvým maliarom zo Západu, ktorého maľby vystavili po čínskej kultúrnej revolúcii v Národnej galérii v Pekingu. V rodnom Nórsku mu postavili múzeum a jeho portrét zdobí nórsku tisíckorunovú bankovku. Umelec, ktorého dielo označili nemeckí nacisti za „degenerované“, znamenal v dejinách výtvarného umenia začiatok novej epochy. Zajtra uplynie 65 rokov od jeho úmrtia.
Jeseň 1892, Berlín. Chýr o škandalóznej výstave nórskeho maliara už obletel celé Nemecko. Príliš veľa bolesti, úzkosti, temnoty, reaguje verejnosť. Obrazy 28ročného mladíka opisujú ako hrôzostrašné. Režisér Peter Watkins, ktorý o Edvardovi Munchovi nakrútil v roku 1973 autobiografický film, najal na opisy znechutenia z maliarovho diela do tejto scény nórskych nehercov, ktorí vyslovene neznášali jeho tvorbu. Šok u publika však z Muncha urobil v Nemecku slávneho umelca. Munch prežil ľúbostnú aféru, ktorá sa dramaticky skončila výstrelom z revolvera a poranením na ľavej ruke. Svoju lásku zvečnil na obraze Smrť Marata.
A jeho talent uznala najmä vtedajšia intelektuálna elita.
Realita ako stav mysle
Výstava mu otvorila dvere do umeleckých kruhov, ktoré tvorili najmä Škandinávci. Munch sa spriatelil s nórskym sochárom Gustavom Vigelandom, dánskym spisovateľom Holgerom Drachmanom či poľským básnikom Stanislawom Przybyszewským. So švédskym dramatikom Augustom Strindbergom diskutoval o Nietzscheho filozofii, pre hry dramatika Henryka Ibsena pripravoval výtvarné kulisy.
Munch si získal obdiv najmä pre svoje autentické vyobrazenie najhlbšieho vnútra človeka, odkrytie duše, zachytenie pocitov ľudskej úzkosti. Ako ten, ktorého smrť sprevádzala už od detstva, intímne poznal jej obrysy.
Edvard Munch sa narodil 12. decembra 1863 v nórskom Lotone. Vyrastal v Osle, ktoré vtedy volali Christiana.
Jeho otec, Christian Munch, bol hlboko veriacim vojenským doktorom, ktorý svoje deti často strašil peklom ako trestom za hriechy.
Jeho matka, ktorá bola o dvadsať rokov mladšia od otca, zomrela na tuberkulózu, keď mal Edvard len päť rokov. Rovnaká choroba si vzala jeho pätnásťročnú sestru Sofiu.
Brat Andreas, ktorý sa ako jediný z piatich súrodencov oženil, zomrel len pár mesiacov po svadbe. Otca Munch pochoval len tri roky pred svojou berlínskou výstavou.
„Choroba, šialenstvo a smrť boli anjelmi, ktorí obklopovali moju kolísku a sprevádzali ma po celý život,“ vysvetľoval pochmúrnosť svojich obrazov Munch, ktorý podľa lekárov trpel mániodepresívnou psychózou. Tá poznačila aj jeho tvorbu.
Po kurzoch kreslenia na Kráľovskej akadémii umenia a dizajnu pod vedením Christiana Krohga strávil Munch nejaký čas v Paríži, kde sa nadchol impresionizmom. Kým štýlovo bol ovplyvnený postimpresionizmom, v jeho diele vystupuje do popredia najmä symbolizmus.
„Realite dáva formu stav mysle,“ napísal Munch. Jeho originálny koncept syntetizmu, ktorý sa prejavil pri diele Výkrik, spočíval práve v symbolickom použití farieb.
Smrť v samote
Munch vyjadroval stav mysle cez pózy svojich figúr. Nechával ich hrať svoje úlohy na plátne. Tak ako v obraze Smrť v izbe chorého, na ktorom zachytil skon svojej milovanej sestry Sophie. Úzkosť, ktorú prenášal do svojich diel, ho pohltila natoľko, že v roku 1908 sa musel liečiť na klinike doktora Daniela Jacobsena.
Keď nacisti odstránili jeho obrazy z nemeckých múzeí, pre Muncha, ktorý sa v Nemecku cítil ako doma, to bola ťažká rana. Po návrate do Nórska sa ešte viac izoloval a žil len medzi svojimi obrazmi. Tisíc z nich, spolu s tisíckami kresieb a obrázkov, daroval po smrti mestu Oslo.
Zomrel 23. januára 1944 ako 80ročný v Ekely. Na oslavu nedožitých stých narodenín otvorili v Osle jeho Munchmuseet.
Edvard Munch
V roku 1905 vystavoval v Prahe.
V roku 1906 pripravil scénu pre Ibsenovu hru Duchovia, ktorú v Deutsches Theater v Berlíne režíroval Max Reinhardt.
FOTO - Wikimedia.org
