V mene oslobodenia Kristovho hrobu sa spojili hlavy troch západných mocností
Zbožné uctievanie Spasiteľa priviedlo na konci 11. storočia západný kresťanský svet k myšlienke oslobodiť Kristov hrob v Jeruzaleme spod rúk Arabov. Po fiasku prvých dvoch výprav začali anglický kráľ Richard Levie srdce s francúzskym Filipom II. Augustom zhromažďovať vojská na ďalší boj. Stalo sa tak pred 820 rokmi, v roku 1189.
Snaha o dobytie Jeruzalemu je kresťanským symbolom stredoveku. Po dvoch neúspešných výpravách spojila troch dôležitých panovníkov. Okrem Richarda Levie srdce a Filipa Augusta triumvirát dopĺňal aj ďalší významný predstaviteľ kresťanského sveta - nemecký cisár Fridrich I. Barbarossa. Ten sa na rozdiel od spojencov, ktorí do Svätej zeme vyplávali, vybral na cestu naprieč Balkánom. Svoje vojsko zhromaždil v zbernom tábore na území dnešnej Petržalky. Chorobné zaujatie oslobodiť Svätú zem vtedy opantalo nielen mocných feudálov, ale aj chudobných statkárov, ktorí sa dobrovoľne vzdávali skromných príjmov, ba aj domov, viníc či polí.
Mocný rival
Križiacky fanatizmus však ohrozovali dve skutočnosti. Prvou bol fakt, že ani sami kresťania neboli jednotní a čoskoro vypukli spory medzi križiakmi a byzantíncami vyznávajúcimi ortodoxnú vieru. Druhou, očividne nepríjemnejšou, bol odvážny súper v podobe kurdského sultána Saladina. To, že obsadil Jeruzalem v roku 1187 bol hlavný impulz výpravy.
Moje oči na ňom nespočinú, pokiaľ ho moje zbrane nedobyjú.
Richard I. Levie srdce, pri dobýjaní Jeruzalemu
Kontrola Tripolisu, Antiochii a palestínskych pobrežných miest sa kresťanským záujmom málila. Saladin však nebol hocikto.
Dokonalý bojovník s povesťou spravodlivého a osvieteného panovníka už dávno predtým dobyl Egypt, Sýriu a časti severnej Afriky.
Vojensky dostatočne vybavené kresťanské vojská zaznamenali v dejinách výprav len dočasné úspechy a časom zakaždým víťazili moslimovia.
V roku 1190 sa Barbarossa utopil v rieke Salef v tureckej Anatólii, len krátko potom, čo porazil moslimov pri Ikonione. Jeho syn Fridrich Švábsky viedol zvyšok rozpadávajúceho sa vojska cez Antiocheiu do Akkonu, no pri jeho obliehaní o rok neskôr umrel. Križiaci napokon dobyli prístav Akkon, no Filip II. August sa pod vplyvom smrti bývalého jeruzalemského kráľa Víta Lusignanského radšej vrátil domov.
Richard s levím srdcom
Anglický lev Richard I. sa rozhodol bojovať ďalej. Nie neúspešne, pretože dvakrát porazil mocného Saladina. Do Jeruzalemu ani napriek tomu nevstúpil. Traduje sa, že keď sa k nemu priblížil na vzdialenosť niekoľkohodinového pochodu, jeho vojaci boli už takí vyčerpaní, že odmietli pokračovať v pochode.
Panovník sa musel podvoliť a v roztrpčení odmietal čo i len pozrieť sa smerom k mestu hovoriac: „Moje oči na ňom nespočinú, pokiaľ ho moje zbrane nedobyjú.“ V zúfalstve sa Richard snažil uzavrieť so Saladinom prímerie, dokonca súhlasil, aby sa jeho sestra vydala za sultánovho brata, no výsledok ostal nezmenený. Väčšina Palestíny ostala v rukách moslimov. Levia výprava však aspoň pomohla zachrániť kresťanské panstvá pred úplnou skazou.
Krutí koristníci
Faktom ostáva, že križiakov neodradzovali ani opakované neúspechy a v boji o svoje dŕžavy podnikli do roku 1291 až deväť, prevažne neúspešných výprav. Podľa historikov ich poháňalo vedomie, že v prípade porážky už nemali kam ustúpiť. Do každej bitky tak šli s vedomím, že prehra pre nich znamená záhubu, z čoho pramenili ich odvaha a výdrž, nehovoriac o tom, že dobyvačný presah výprav súvisel so životom stredovekého človeka.
Postupom času sa však výpravy v mene zbožného oslobodenia zmenili na koristnícke rabovanie. Križiaci v priebehu 13. storočia striedavo strácali a získavali Jeruzalem, popri čom sa im podarilo zlikvidovať aj Byzantskú ríšu. Ich kruté správanie poznačilo vzťahy s obyvateľmi dobytých území, čo sa neskôr stalo jednou z príčin vyhlásenia džihádu - moslimskej svätej vojny.
