"Štát musí dať podsvetiu jasnú odpoveď. A vy ste jednou z najväčších autorít v ňom," prehovára v talianskom vtipe Giulia Andreottiho jeden z jeho priateľov, aby sa ukázal na pohrebe mafiou zavraždeného sudcu Giovanniho Falconeho. "Čo z tých dvoch máte teraz na mysli," znie odpoveď krstného otca talianskej politiky.
V jednom žarte je vystihnutý celý osud najvplyvnejšieho muža Apeninského polostrova od konca druhej svetovej vojny. Doživotný senátor GIULIO ANDREOTTI oslávil 90. narodeniny v tieni filmu, ktorý odhaľuje jeho temnú minulosť.
Dvadsaťštyri rokov, bezradne hovorí kreslená postavička v karikatúre denníka Corriere della Sera z 18. novembra 2002. Myslia si, že som nesmrteľný?, dodáva prihrbený človiečik s netopierími ušami. Giulio Andreotti. Vždy ho tak kreslili. Taliansko je šokované. Súd v Perugii odsúdil najvplyvnejšieho muža krajiny, symbol talianskej povojnovej politiky, na 24 rokov väzenia za spoluprácu s mafiou na vražde novinára Mina Pecorelliho. Nikto nepochybuje, že Andreotti sa odvolá. V ten deň však len málokto tušil, že ani nie o rok 30. októbra 2003 odvolací súd zmení pôvodný rozsudok a zbaví 83-ročného politika všetkých obvinení. Niekto to však predsa len vedel. Sám Andreotti.
„Ľudia začali žartovať: Kto ukradol koláč? Andreotti. Kto je za pádom búrz? Andreotti. Kto stojí za mafiou? Andreotti."
Alexander Stille, reportér týždenníka New Yorker.
Pán Taliansko, ako ho prezývali zahraniční novinári, akoby naozaj bol nesmrteľný. Len v stredu 14. januára oslávil doživotný senátor svoje 90. narodeniny. „Čakám, že sa dožijem aj stovky," povedal novinárom denníka La Repubblica don Giulio, ktorý sa stále cíti v dobrej forme. Napokon, povedal mu to aj sám najvyšší predstaviteľ Vatikánu, kde mal Andreotti vždy dvere otvorené. „Stretli sme sa pred pár dňami na oslavách narodenín padreho Busa. Naklonil sa ku mne a povedal: Vy nikdy nezostarnete," citoval slová Benedikta XVI.
Andreotti sa nikdy netajil tým, že je katolíkom. Ešte aj dnes ho môžu Rimania stretnúť každé ráno o siedmej na omši. V jednej zo scén talianskeho filmu Il Divo hovorí Andreotti novinárovi Eugeniovi Scalfarimu, že všetko, čo musel v živote urobiť, bola vôľa Božia. Je to práve film režiséra Paola Sorrentina, ocenený vlani cenou poroty na festivale v Cannes, ktorý staručkému senátorovi kazí oslavy okrúhleho jubilea. Sorrentino totiž divákom odhalil politické zákulisie a prepojenie jednej z najväčších ikon Talianska na mafiu.
Mladý Andreotti na začiatku kariéry.
Andreottimu bez debát patrí čestné miesto v povojnovej histórii Talianska. Od roku 1946, keď zasadol prvýkrát v parlamente, až do konca jeho posledného kabinetu v roku 1992, bol sedemkrát premiérom, šesťkrát šéfom diplomacie a vystriedal asi každý ministerský post. Osobne poznal takmer všetkých povojnových amerických prezidentov či britských premiérov. Ako šéf kresťanskej demokracie, najsilnejšej povojnovej strany v krajine, sa veľkou mierou zaslúžil o premenu prevažne roľníckeho Talianska na industriálnu veľmoc.
Od oltára k moci
Pre politiku ho objavil katolícky politik Alcide de Gasperi. Pre Andreottiho, ktorému ako dvojročnému zomrel otec, sa stal De Gasperi mentorom a vzorom. Stretli sa vo Vatikánskej knižnici, kde Andreotti počas vojny chodieval ako študent práva a kde De Gasperi pracoval, schovaný pred Mussoliniho režimom. U Andreottiho ihneď spozoroval organizačný talent, vycibrený rokmi miništrovania, a schopnosť vyjednávať. Po vojne sa veľmi rýchlo vyšplhal po straníckom rebríku kresťanských demokratov až na vrchol, a keď sa v roku 1947 De Gasperi stal premiérom, urobil z Andreottiho ministerského podpredsedu. „Keď chodili spolu do kostola, De Gasperi hovoril s Bohom, Andreotti s kňazom," vystihol rozdiel medzi oboma politikmi novinár Indro Montanelli.
Giulio Andreotti
narodil sa 14. januára 1919 v Ríme
vyštudoval právo, venoval sa aj žurnalistike, pravidelne píše pre denník Corriere della Sera
od roku 1946 je nepretržite vo vysokej politike
v roku 1972 sa stal prvýkrát premiérom, celkovo viedol sedem kabinetov
v roku 1991 ho zvolili za doživotného senátora
v roku 2002 ho odsúdili na 24 rokov väzenia za spoluprácu s mafiou, súd o rok neskôr rozsudok zrušil
Andreotti bol pragmatik, ktorý šiel vždy za svojím cieľom. „Zdalo sa, že má pozitívnu averziu voči princípom," povedala o ňom podľa denníka Independent britská premiérka Margaret Thatcherová. Vysnívanú métu dosiahol v roku 1972, keď sa stal prvýkrát premiérom. Výrazne mu k tomu pomohli hlasy sicílskych voličov.
Machiavellská aliancia s vtedajším starostom sicílskeho Palerma ho však stála priveľa. Sicílskeho politika Salvatoreho Limu, ktorého mala Cosa Nostra na výplatnej páske, priviedol Andeotti do rímskej frakcie svojej strany a za dôležité hlasy z juhu ho odmenil v roku 1974 vo vláde kreslom ministra rozpočtu. Práve v roku, keď začali krachovať banky člena slobodomurárskej lóže Propaganda Due Micheleho Sindonu, ktoré prepierali peniaze mafie a údajne investovali aj tie vatikánske.
Tu niekde sa začalo tiché spojenectvo medzi Andreottiho klikou a sicílskou mafiou. „Ľudia začali žartovať: Kto ukradol koláč? Andreotti. Kto je za pádom búrz? Andreotti. Kto stojí za mafiou? Andreotti," napísal Alexander Stille, reportér týždenníka New Yorker.
Keď sa o čosi neskôr začali diať podivné veci, mnohí si uvedomili, že ten žart nemal ďaleko od pravdy. V marci 1979 zavraždila mafia novinára Mina Pecorelliho. Ten sa údajne chystal zverejniť dôkazy nielen o kontaktoch Andreottiho na mafiu, ale aj o tom, že rok predtým líder kresťanských demokratov zámerne nezabránil zavraždeniu svojho premiéra Alda Mora teroristami z Červených brigád.
Pomsta mafie
Andreottimu nič nedokázali, ale prezývky Belzebub sa už nezbavil. A prichádzali ďalšie. Pseudonym Giulio Lavazza (Lavazza je talianska značka kávy) mu vymyslel magazín Cuore v roku 1986 po tom, čo vo väzení zavraždili otráveným espressom Micheleho Sindonu. Mafia sa snažila zastrašiť Sindoneho starých spojencov (a Andreotti bol jedným z prvých), aby zachránili jeho banky a tým aj svoje špinavé peniaze. Don Giulio z toho vykľučkoval, mraky sa však už sťahovali.
Rok 1992 bol pre „strýka Giulia" najťažší. Sicílski mafiáni spievali po súdoch, v marci Cosa Nostra zavraždila Salvatoreho Limu a v Miláne už bežalo historické vyšetrovanie korupcie v politike, známe ako Tangentopoli, ktoré nakoniec viedlo až k rozpusteniu strany kresťanských demokratov. Keď v máji mafia zavraždila aj antimafiánskeho sudcu Giovanniho Falconeho, Andreotti tušil, že prichádza deň zúčtovania.
Proces sa začal v roku 1993. Proti Andreottimu vypovedalo vyše dvesto svedkov. Najzávažnejšie bolo svedectvo Andreottiho pobočníka Franca Evangelistu, ktorý sa priznal, že Pecorellimu vyplatil v roku 1979 asi 20-tisíc eur, aby nezverejnil svoje informácie. Zavraždili ho deň po tom, ako prijal peniaze.
Tvrdý rozsudok v novembri 2002 rozdelil Taliansko. Terajší premiér Silvio Berlusconi, ktorý čelí viacerým súdnym sporom, tvrdil, že Andreotti sa stal obeťou „justície, ktorá zošalela".
S pápežom Pavlom VI. v Argentíne v roku 1960.
Protežant Vatikánu
„Pripomína mi to to, čo urobili Ježišovi," povedal údajne nemenovaný vatikánsky zdroj po vynesení rozsudku. Jeho zrušenie o rok neskôr privítal hovorca Vatikánu Joaquín Navarro-Valls slovami: „Sme spokojní s verdiktom, ktorý bol zjavne očakávaný."
Andreotti, ktorý je autorom knihy Pápeži, ktorých som poznal, v rozhovore pre New Yorker priznal, že to bola viera, ktorá ho v tomto období držala pri živote. Jeho úzke vzťahy s Vatikánom boli vždy známe. Keď v roku 2006 nepodporil svojím hlasom vládu a zapríčinil pád kabinetu Romana Prodiho a nástup Silvia Berlusconiho, tradovalo sa, že to bola pomsta cirkvi za Prodiho snahy presadiť uzákonenie homosexuálnych sobášov.
Málokto v Taliansku verí, že Andreotti je nevinný. Úplnú pravdu však zrejme pozná len on, jeho spovedník a jeho starostlivo chránený archív. „Poznám štátne tajomstvá, ktoré si so sebou vezmem do raja," citoval ho pred slávením 90. narodenín denník La Repubblica. Ako zaznie vo filme Il Divo, len pred Bohom bol Andreotti ochotný ukázať aj svoje slabosti. Prečo? „Pretože Boh nevolí," odpovedá ako vždy trefne don Giulio.
Pri rozhovore s novinármi v roku 1988.
