Mladý študent chcel v roku 1969 zastaviť rozbiehajúcu sa normalizáciu. Obetoval pre to vlastný život.
PRAHA, BRATISLAVA. „Hovorte to všetkým,“ citovala v týždenníku Respekt zdravotná sestra Eva Joklová slová Jana Palacha po jeho privezení do nemocnice. Už v to odpoludnie, 16. januára 1969, vedela, že 20ročný študent nemá takmer žiadnu šancu prežiť ťažké popáleniny po celom tele.
Šokujúci čin mladíka, necelých päť mesiacov po vstupe okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, mal vyburcovať verejnosť k prebudeniu. Do vlády sa totiž vracala stará garnitúra komunistov, obnovila sa cenzúra tlače a postupne opäť mizli posledné náznaky občianskych práv a slobôd. Význam Palachovej obety však komunisti potlačili.
Chcel obsadiť Český rozhlas
V Prahe si včera uctil Palachovu pamiatku pri príležitosti 40. výročia jeho upálenia aj český premiér Mirek Topolánek, ktorý k buste študenta na Palachovom námestí položil veniec.
„Napriek tomu, že často je čin Jana Palacha považovaný za nezmyselný a krajný, jasne odkázal nielen Čechom a Slovákom smerom von, že nie všetci sa zmierili s totalitou,“ citovala Topolánka agentúra ČTK.
Česi si zároveň s Palachovým upálením pripomenuli aj januárové demonštrácie proti totalitnému režimu, od ktorých začiatku včera uplynulo dvadsať rokov. Polícia počas takzvaného Palachovho týždňa zadržala alebo predviedla 851 osôb, a prelustrovala celkovo 2021 ľudí.
„Pôvodne malo ísť len o spomienkové stretnutie, ale keď ich polícia rozohnala a pozatýkala, vyvolalo to u ľudí reakciu,“ spomínal pre portál Aktuálně.cz historik Petr Blažek z českej Akadémie vied.
Blažek je jedným z autorov knihy Jan Palach 69, ktorá vychádza pri tohtoročnom okrúhlom výročí jeho smrti. Obsahuje množstvo archívnych, dosiaľ nepublikovaných textov.
Patrí medzi ne aj dokument, ktorý potvrdzuje, že Palach chcel v januári 1969 obsadiť Československý rozhlas v Prahe a odtiaľ zaveliť na generálny štrajk. Navrhoval to v liste študentskému vodcovi Lubomírovi Holečkovi, len desať dní pred svojím upálením.
„Jenda bol príliš veľký idealista a veril, že väčšinu ľudí znovuzavedenie cenzúry naozaj donúti k začatiu štrajku,“ povedal v rozhovore pre Týden Palachov brat Jiří.
Palach oslovil aj Slovákov
Blažekovi sa podarilo nájsť aj jediný filmový záznam, na ktorom vystupuje Jan Palach ako živý. Od Huberta Bystřičana, Palachovho kamaráta, získal film zo študentskej brigády v Kazachstane, na ktorej sa Palach zúčastnil v lete 1967.
Historik Milan Zemko hovorí, že Palachova smrť mala ohlas aj na Slovensku, hoci nie taký výrazný ako v Česku. „V uliciach Bratislavy bolo niekoľko stoviek ľudí, bol to taký tichý pochod.“
Českí učitelia sa sťažujú, že obdobie rokov 1968 až 1969 je v učebniciach dejepisu slabo spracované. Študenti buď nevedia, kto bol Palach, alebo nerozumejú jeho činu. „Nechápu, že to niekto urobí, položiť život za vlasť,“ citovala ČTK brniansku učiteľku Luciu Vejválkovú.
Zemko na otázku, či nebola Palachova smrť zbytočná, odpovedal: „Určite to bola strata a veľký otras. Najmä z hľadiska historickej pamäti českého národa, ktorý má tradíciu v defenestráciách či v upaľovaní, to však zohralo významnú úlohu.“
Súdia sa pre slová študenta
Rozhovor s umierajúcim Palachom je aj 40 rokov po jeho smrti predmetom sporov.
PRAHA. V predvečer výročia upálenia Jána Palacha Česká televízia odvysielala dokument „Poselství Jana Palacha“. Televízii zaň hrozí žaloba a súd so psychiatričkou Zdenkou Kmuníčkovou. Tá s popáleným umierajúcim Palachom tesne pred smrťou 17. januára 1969 nahrala v nemocnici rozhovor.
Významnú časť tohto rozhovoru použila v dokumente režisérka Vlasta Vlachová, napriek psychiatričkinmu nesúhlasu. Materiál na filmový dokument Vlachová zbierala od roku 1969. Upútal ju najmä nový nález historika Petra Blažeka – koncept Palachovho listu na rozlúčku, v ktorom Palach žiadal okamžité zrušenie cenzúry a zákaz nelegálnej tlačoviny Zprávy.
Rozhovor s Palachom z chvíľ pred jeho smrťou považovala režisérka za zásadný, pretože práve v ňom vysvetľoval dôvody, ktoré ho k činu viedli. Autorské práva naň si však nárokuje psychiatrička Kmuníčková. Podľa nej laická verejnosť nemôže pochopiť jej rozhovor s trpiacim pacientom.
Sama Zdenka Kmuníčková napokon v dokumente účinkuje a vysvetľuje svoje pohnútky. Psychiatrička už pritom jeden súd pred piatimi rokmi s ČT vyhrala.
Vtedy televízia naznačila, že jej rozhovor s Palachom vznikol ako objednávka pre potreby ŠtB. Súd vtedy rozhodol, že sa televízia musí Kmuníčkovej ospravedlniť a zároveň jej zaplatiť 400tisícové odškodné.
Katarína Vítková
Známe protestné samovraždy
Študent Jan Zajíc
Mal len osemnásť rokov, keď po upálení Jana Palacha držal až do jeho pohrebu protestnú hladovku. Študent železničnej priemyslovky v Šumperku sa ho o mesiac neskôr rozhodol nasledovať.
Sklamaný pokračujúcou normalizáciou a potlačením Palachovho odkazu sa rozhodol spáchať samovraždu upálením.
Jan Zajíc sa 25. februára 1969, v deň výročia komunistického prevratu z roku 1948, polial na Václavskom námestí benzínom a zapálil sa.
Štátna bezpečnosť zabránila jeho pochovaniu v Prahe. Pohreb sa preto konal 2. marca 1969 v jeho rodnom Vítkove, kde po ňom pomenovali námestie. Po revolúcii mu v Prahe postavili pamätník.
Odborár Evžen Plocek
Považovali ho za takzvanú tretiu pochodeň, o ktorej hovoril vo svojom liste na rozlúčku Jan Palach. Jihlavský rodák bol aktívnym odborárom a členom Komunistickej strany Československa. Ako vyučený strojník pracoval v jihlavskom Motorpale.
Odsudzoval okupáciu a aj po auguste chcel pokračovať v reformných úsiliach. Z tohto sna vytriezvel po aprílovom pléne ÚV KSČ. Na Veľký piatok 4. apríla 1969 sa 39ročný otec jedného syna rozhodol napodobniť Palachov protest.
Evžen Plocek sa upálil pred jihlavským sídlom strany. Tlač o jeho čine nepriniesla žiadnu zmienku. Jeho kolegovia z Motorpalu pre neho napriek prekážkam zorganizovali verejný pohreb. Prišlo naň asi päťtisíc ľudí.
Poliak Ryszard Siwiec
Štyri mesiace predtým, ako sa v Prahe upálil Jan Palach, sa stal na protest proti vojenskej okupácii Československa prvou živou pochodňou poľský humanista Ryszard Siwiec.
Upálil sa 8. septembra 1968 na varšavskom Štadióne desaťročí pred očami asi stotisíc ľudí, vrátane vedenia poľskej komunistickej strany.
Na štadióne po sebe nechal letáky. „Protestujem proti nevyprovokovanej agresii proti bratskému Československu,“ písalo sa na nich. Tajnej polícii sa čin 59ročného účtovníka, otca piatich detí, podarilo na dlhý čas úplne ututlať.
Zhabala aj jeho list na rozlúčku manželke, ktorý Marysza Siwiecová dostala až o dvadsať rokov neskôr z rúk režiséra Macieja Drygasa.
Tomáš Hudák
