Francúzski vedci ako prví zistili, že rádioaktivita môže vzniknúť aj umelo
Iréne Curie a Frédéric Joliot boli najslávnejšou manželskou vedeckou dvojicou. V roku 1935 získali Nobelovu cenu za chémiu. V Štokholme ňou ocenili ich spoločný objav rádioaktivity, ktorá pochádzala z umelo vytvoreného zdroja. Legendárni francúzski manželia objav oznámili pred 75 rokmi, 15. januára 1934.
Frédéric Joliot, syn parížskeho obchodníka, bol živé a impulzívne dieťa. Zaujímal ho najmä šport, no prospech na gymnáziu mal vynikajúci. Fyzika a chémia ho očarili až ako vysokoškoláka, zato naplno. V kúpelni rodinného domu mal laboratórium, steny jeho izby zdobili portréty obľúbených vedcov, medzi ktorých patrili Marie a Pierre Curieovci. V roku 1925 ho prijali ako dvadsaťpäťročného do parížskeho Rádiového inštitútu. Založila a riadila ho dvojnásobná nositeľka Nobelovej ceny Marie Curie. Joliot sa stal jej asistentom.
Jedno meno pre dvoch
V ústave stretol najstaršiu dcéru Marie Curie, Iréne; narodila sa v roku 1897, rok predtým, než Curieovci objavili rádioaktívny prvok polónium. Iréne a Frédéric mali spoločné hobby - tenis, lyžovanie a plávanie. Dobre sa dopĺňali nielen pri práci, ale aj náturou; ona mala málo priateľov a bola pokojná a vážna, on udržiaval množstvo kontaktov a prejavoval veľa emócií. Rozumeli si natoľko, že od októbra 1926 už ako manželia podpisovali spoločné vedecké články jediným menom, Joliot-Curie.
1926 - Iréne Curie a Frédéric Joliot sa zosobášili a začali podpisovať články Joliot-Curie.
1934 - Po mnohých pokusoch objavili umelú rádioaktivitu.
1935 - Získali Nobelovu cenu.
1939 - Joliot navrhol postaviť prvý francúzsky jadrový reaktor.
Krátko po svadbe sa im narodila dcéra Héléne (1927), o päť rokov mali chlapca. Dostal meno po starom otcovi Pierrovi, ktorý nešťastnou náhodou zahynul v roku 1906 pod kolesami konského záprahu.
Hliník lepší než berýlium
Iréne a Fréderic pokračovali v práci Marie a Pierra. Tí, spolu s lordom Rutherfordom, vytrvalo študovali jadrové reakcie a stáli na začiatku zrodu modernej alchýmie, keďže pri jadrovom rozpade dochádza k vysnívanej premene prvkov. Už v roku 1930 študovali záhadné žiarenie, ktoré vznikalo bombardovaním berýlia časticami alfa pochádzajúcimi z polónia. Neutróny neobjavili, no veľmi prispeli k tomu, že sa to v roku 1932 podarilo Jamesovi Chadwickovi.
Po mnohých pokusoch použili namiesto berýlia hliník. Vložili polónium do hliníkovej nádoby a zaznamenali prenikavé žiarenie. Nebolo to nijaké prekvapenie, veď polónium je silný zdroj rádioaktivity (za zmienku stojí, že v roku 2006 poslúžilo umelo vyrobené polónium 210 k široko medializovanej vražde bývalého ruského špióna Alexandra Litvinenka).
Žiarenie však pokračovalo aj po tom, čo Curieovci polónium z nádobky odstránili. Zmerali intenzitu žiarenia a zistili, že postupne klesá rovnako ako pri iných rádioaktívnych prvkoch. V hliníku vznikol nový, umelo vyrobený prvok - rádioaktívny izotop fosforu. Ten sa premenil na kremík s polčasom rozpadu 3 minúty 15 sekúnd, pričom vysielal elektróny s kladným nábojom, teda pozitróny. Boli to prvé pozitróny pripravené v laboratóriu; tieto častice antihmoty predpovedal v roku 1928 Paul Dirac.
Objaviteľom umelej rádioaktivity sa prívlastok umelý vôbec nepáčil. Zdôrazňovali, že rádioaktivita, ktorú získali, je identická s prírodnou, iba jej produkt je umelý. Neskôr ju Iréne objavila aj v ďalších prvkoch.
Chceli reakciu, ale v reaktore
Pri preberaní Nobelovej ceny Frédéric hovoril o princípe reťazovej reakcie, ktorý už predtým napadol maďarskému vedcovi Leovi Szilárdovi: ak do jadra vnikne neutrón a vyrazí z neho dva ďalšie, môže sa taká reťazová reakcia skončiť dosť zaujímavo: buď riadenou výrobou energie, alebo poriadnym výbuchom. Joliot uvažoval iba o prvej možnosti. V roku 1939 navrhol spolu s Halbanom a Kowarským francúzskej vláde, aby postavila prvý jadrový reaktor. Výskumy na ňom však na osem rokov prerušila vojna a reťazová reakcia medzitým poslúžila na výrobu atómovej bomby. Prvý jadrový reaktor postavil v Chicagu v roku 1942 Enrico Fermi, už ako súčasť tajného vojenského projektu.
Iréne sa stala v roku 1946 riaditeľkou Rádiového inštitútu a nakoniec sa predsa len podieľala na príprave prvého francúzskeho jadrového reaktora. Keď v roku 1956 zomrela na chorobu jadrových vedcov, leukémiu, Frédéric dokončil jej projekt centra jadrovej fyziky v Orsay.
V roku 1958 zomrel aj on. Obaja mali štátny pohreb. Aj vďaka nim je dnes Francúzsko krajinou, ktorá vyrába takmer 80 percent všetkej energie v jadrových reaktoroch.
