Vedci dokázali, že samica orangutana, ktorá žije v zoologickej záhrade, sa sama od seba naučila hvízdať. Odpozorovala to od ošetrovateľa.
BRATISLAVA. Zvieratá dokážeme vycvičiť. Niektoré druhy dokonca naučiť reči. Vždy však musel prísť impulz od učiteľa či od ošetrovateľa. A orangutanica zo zoologickej záhrady sa naučila pískať. Sama od seba.
Odkedy človek hovorí?
Tridsaťročná Bonnie žije v Smithsonovskej národnej zoologickej záhrade vo Washingtone. Jej prípad je asi prvým známym, keď nejaký živý tvor, samozrejme s výnimkou človeka, prevzal od iného druhu jeho zvukový repertoár.
Vedci teraz špekulujú, do akej miery im to pomôže pochopiť ľudskú reč či jej vznik. Podľa výskumov sa totiž začala rozvíjať pred vyše miliónom rokov. Teda skôr, ako sa vyvinul prvý človek dnešného typu. Keďže praľudia dávno vymreli a sebaskúmanie bez možnosti porovnávania nestačí, bádatelia sú odkázaní najmä na experimenty s ľudoopmi. S Bonnie to však bola náhoda. Podľa viacerých svedectiev začala orangutanica hvízdať už koncom osemdesiatych rokov. Nikto ju necvičil, ani ju nelákal napríklad jedlom.
Hvízdanie a spôsob, ako pri ňom našpúliť pery, odpozorovala od ošetrovateľa. Orangutany pritom bežne napodobňujú ľudské pohyby, „opičia sa“, hoci sú to ľudoopy a nie opice.
Vznik kultúry?
Hvízdanie však netvorí súčasť prirodzeného orangutanieho „jazyka“. Bonnie hvízda pre samotný zvuk. S istým zveličením, akoby pre potešenie, aj keď to je trochu poľudštením zvieraťa. Ak však Bonnie vedci o hvízdanie požiadali aj bez lákadla, nemala s tým problém. Zväčša im vyhovela, ale nie vždy, čo je znak dobrovoľnosti. Naznačuje to, že učenie pri orangutanoch je pružnejšie, ako sa myslelo.
Vedci pritom už v minulosti zistili, že orangutany sprevádzajú rôzne činnosti, napríklad stavanie hniezd, zvukmi. Niektorí to posúdili ako zárodky „kultúry“. Zvuky sa totiž medzi orangutaními skupinami líšia.
