Skladateľ a muzikant Petr Hapka je človekom akoby z iného sveta.
Okolo môžu fičať uponáhľaní ľudia a prúdy virtuálnych informácií, no on práve objavil krásne starožitné hodiny.
Alebo skladá hudbu tak zaujato, že si nevšimne, ako naňho padá strop v akejsi pivnici pod Karlovým mostom.
Žije podľa seba, nepodriaďuje sa konvenciám, ale život si tým nekomplikuje - naopak, svadby a rozvody si už vyriešil.
Jeho recept znie: "Človek by sa nemal príliš ženiť."
Komponovanie hudby prirovnáva k milovaniu, nahrávanie v štúdiu k deťom, ktoré sa pri tom pritrafia: "Komponujem bytostne, nahrávam už menej."
Pôsobí dojmom roztopašného enfant terrible, ktorému všetko odpustíte a ku každej možnej vlastnosti, ktorá by sa mohla nepáčiť, priloží bonmot skôr, než by ste mu ju chceli vyčítať: "Usilovnosť je barličkou nešťastných."
"Som estét," hovorí o sebe skladateľ Hapka, ktorý okrem hudby miluje staré veci.
Nestará sa o to, či sa aj jeho piesne šíria po internete, ani o nejakú webovskú stránku: "Nemám ani počítač. Všetko píšem plniacim perom. Veď hovorím - estét."
Fascinujú ho staré mašinky, vnútrajšok klavíra. Rovnako ako slnečné hodiny.
Nová technika mu nič nehovorí: "Spaľovací motor je posledná vec, ktorú zbožňujem."
V istom starožitníctve raz objavil vaňu s pozlátenými nohami, a keďže nechcel riskovať, že by sa pri svojej úctyhodnej výške do nej nevošiel, vyskúšal ju rovno na mieste.
Pri poslednej návšteve Bratislavy si neodpustil pátranie po starožitníctvach.
A keď vchádzal do toho, čo sídli rovno pri denníku SME, čitateľom s radosťou zakýval.
Nekúpil nič, dušu si však potešil.
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
FOTO SME - PAVOL MAJER
