Milutin Milankovič bol inžinier, stavbár, geofyzik a matematik. Dnes ho pozná málokto, no spolu s Nikolom Teslom bol najvýznamnejším vedcom, pochádzajúcim zo Srbska. Zomrel 12. decembra 1958.
Milutin Milankovič
Narodil sa 28. mája 1879.
Formuloval teóriu troch klimatických cyklov, 21tisícročného, 42-tisícročného a 100-tisícročného.
Zomrel 12. decembra 1958.
„Cítim, že ma priťahuje nekonečno. Chcem zobrať do rúk vesmír a osvietiť jeho kúty.“ Toto vyhlásil v roku 1911 celkom nečakane Milankovič, absolvent Viedenskej techniky, v jednej z belehradských vinární. Predtým stál tento úspešný technik nohami pevne na zemi: budoval betónové priehrady, viadukty, mosty a akvadukty po celom vtedajšom Rakúsko-Uhorsku.
Zem preňho bola malá
Čím to, že sa pre tohto prakticky zameraného človeka zrazu stala Zem malá?
Vtedy ešte nebolo isté, či náhly záchvat túžby uchopiť neuchopiteľné nemá na svedomí len fľaša vína, ktorú stihol vypiť. Ukázalo sa však, že nejde o rozmar. V Milankovičovi sa už dlhšie sporila hĺbavá duša vedca s dušou inžiniera. Vyhral vedec. Začal učiť fyziku, matematiku a astronómiu na Belehradskej univerzite. Súčasne zobral do rúk síce nie celý vesmír, ale problém, ktorý s ním podľa Milankoviča priamo súvisel: Prečo sa na Zemi so železnou pravidelnosťou striedajú katastrofické doby ľadové s miernejšími klimatickými obdobiami?
Výskum vplyvu vzdialených svetov na pozemské cykly si naplánoval veľmi systematicky. Odhadol, že jeho beh na dlhú trať potrvá tak tridsať rokov, čomu prispôsobil svoj životný rytmus. Každý deň rok po roku, presne podľa stanoveného scenára, rozpracovával „dosiaľ najkomplexnejší, najslávnejší a v hrubých rysoch obecne prijatý model vplyvu slnečnej činnosti na pozemskú klímu“ (slovami českého geológa a popularizátora vedy Václava Cílka).
Beznádejná úloha
Milankovič najskôr musel opísať geometriu planét slnečnej sústavy a určiť ich vývoj v uplynulých storočiach. Tu mohol nadviazať na výpočty nemeckého matematika Ludwiga Pilgrima. Druhá úloha bola oveľa zložitejšia: vyrátať, koľko slnečnej energie dopadá na povrch rôznych planét v rôznych obdobiach roku a v rôznych zemepisných šírkach. Keďže všetky planéty sa vzájomne ovplyvňujú a všelijako nakláňajú a preklápajú, a pretože počítače ešte neboli, vyzeralo to beznádejne.
Milankovič však svoje rovnice predsa len vyriešil. A dokonca vraj v jedinom okamihu osvietenia, pozerajúc z okna na bitku srbských a tureckých jednotiek. Keď utíchla paľba, zrazu mal v hlave jasno. To bol jeden z mála jeho bezprostredných kontaktov s vojnou.
Prvú svetovú vojnu strávil prevažne v pokojnej budove Akadémie vied v Budapešti, kde ďalej pracoval na vesmírnych výpočtoch. Čoraz jasnejšie ukazovali, ako tri periodicky sa opakujúce výchylky pri obehu Zeme okolo Slnka, prebiehajúce v rôznom čase a z rôznych príčin, menia množstvo dopadajúcej slnečnej energie a teda celkovú globálnu teplotu.
Milankovič prišiel na to, ako kombináciou týchto troch pravidelných výchyliek predvídať vývoj klímy a nástup dôb ľadových a medziľadových.
Tri cykly meniace podnebie
V roku 1924 sa Milankovičove myšlienky dostali do klasickej knihy ruského vedca Wladimira Köppena a nemeckého meteorológa Alfreda Wegenera nazvanej Klíma geologickej minulosti.
Obsahuje prvý variant prevratných myšlienok o tom, že kontinenty sa pohybujú, čiže Zem v ďalekej minulosti vyzerala úplne inak ako dnes, i zdôvodnenie, prečo doby ľadové majú astronomické príčiny.
Vtedy to vyzeralo skôr ako sci-fi než ako seriózna vedecká práca. Ani Wegener, keďže nenašiel správny mechanizmus, ktorý hýbe kontinentmi, ale ani Milankovič sa za svojho života nedočkali uznania. Milankovič svoju teóriu dokončil v knihe Princípy slnečného žiarenia v problematike doby ľadovej (1941), ktorú vydala Kráľovská srbská akadémia vied. S konečnou platnosťou v nej zdôvodnil výpočty troch cyklov: 100-tisíc ročného, 42-tisíc ročného a 21-tisíc ročného, no geológovia ich potvrdenie dlho nenachádzali.
Až v 60. rokoch uplynulého storočia štúdium klimatických údajov z podmorských vrtov ukázalo, že Milankovičova teória dáva správne predpovede o nástupe zaľadnení v geologických epochách (dnes treba rátať aj s iným klimatickým faktorom – poľnohospodárstvom a spaľovaním fosílnych palív).
Po napísaní svojej životnej práce vedec cítil, že jeho úloha je pri konci. Povedal synovi: „Keď raz chytíš veľkú rybu, tie malé ťa už nezaujímajú. 25 rokov som pracoval na teórii slnečnej radiácie a teraz som skončil. Je hotová a ja som bez práce. Som už starý na to, aby som začal pracovať na inej teórii. Taká, akú som dokončil, aj tak nerastie na každom strome.“
Začal písať biografiu, ktorú dokončil a vydal až jeho syn. Keď Milutin Milankovič zomrel, mal 79 rokov. Je po ňom pomenovaný asteroid, 180-kilometrový kráter na Marse a ďalší kráter na odvrátenej strane Mesiaca.
Milankovič a „jeho“ kráter na Marse.
FOTO – ZVJEZDARNICA.COM, NASA
