Máloktorý predstaviteľ práva ho tak znásilnil, ako sa to podarilo sovietskemu hlavnému prokurátorovi Andrejovi Vyšinskému.
Aby mohli diktátori a tyrani zotročovať ľudí, potrebovali na to ľudí, ktorí boli náležite zapálení, presvedčiví, ale hlavne schopní všetkého. Niektorým z nich sa podarilo svoju temnú nadprácu doviesť do takej miery, že ich meno sa stalo symbolom. Čím bol napríklad Berija pre tajnú službu, stal sa Vyšinskij pre právo.
Podpísal zatykač na Lenina
Andrej Januárovič Vyšinskij sa narodil 10. decembra v Odese. O jeho mladosti existuje len minimum údajov a takmer žiadne archívne dokumenty. Podľa zachovaných údajov sa aktívne zúčastňoval na politickom živote a okolo roku 1902 sa stal členom sociálnodemokratickej strany.
Svoju právnu kariéru začal za čias fungovania dočasnej vlády. Veľmi zaujímavou epizódou v jeho živote a prekvapivo aj dokladovateľnou, je podpísanie zatykača na nemeckého špióna Vladimíra Uľjanova zvaného Lenin, nakoľko do jeho jurisdikcie predsedu okresného výboru mestskej dumy v Moskve tento prípad spadal.
Vyšinskij mal schopnosti výrečného a charizmatického človeka. Vo svojich prejavoch nemal problém používať kvetnaté metafory typu páchnuce zdochliny či krvavé tesáky.
Táto rétorika sa neskôr stala základom nakladania s „triednym nepriateľom“ nielen v Sovietskom zväze, ale aj jeho neskorších satelitoch.
Hviezdna chvíľa Vyšinského prišla v roku 1935, keď sa stal hlavným sovietskym prokurátorom a odštartoval politické procesy, z ktorých „najslávnejší“ je súd s Grigorijom Zinovievom a Levom Kamenevom. Vyšinskij de facto prišiel s princípom prezumpcie viny, keď obžalovaný musel dokazovať svoju nevinu a nie súd jeho vinu. Priznanie, tvrdil, je korunou súdneho procesu.
Odloženie do zabudnutia
V júni 1940 ho Stalin vyslal do Lotyšska, kde sa podieľal na vytvorení bábkovej vlády a následného „vstupu“ krajiny do zväzku sovietskych republík.
Za svoje zahraničnopolitické úspechy bol náležite odmenený a až do roku 1949 bol zástupcom ministra zahraničných vecí Viačeslava Molotova, ktorého potom nahradil. Po vojne spolupracoval na vytvorení vojnového tribunálu v Norimbergu, na ktorom boli odsúdení hlavní nacistickí zločinci. Po Stalinovej smrti v roku 1953 bol stiahnutý z tohto postu a odložený do New Yorku ako stály zástupca OSN. Tam aj nepotrestaný na konci novembra 1954 umrel na infarkt. Pochovaný je, podobne ako väčšina vtedajšej politickej špičky, pri Kremeľskom múre.
Čas od času, najmä zo strany potomkov jeho obetí, prichádza žiadosť o odstránenie jeho hrobu z Červeného námestia. Druhá strana zasa argumentuje tým, že práve hroby ľudí, akým bol Vyšinskij, sú trvalým mementom na hrôzy, ktoré spáchali.
