Hector Berlioz bol nekonvenčný, vzdorovitý, impulzívny a mimoriadne citlivý umelec – vyhovoval charakteristike novoromantického skladateľa 19. storočia. Takmer všetky jeho skladby odrážajú jeho lásku
Hector Berlioz bol nekonvenčný, vzdorovitý, impulzívny a mimoriadne citlivý umelec – vyhovoval charakteristike novoromantického skladateľa 19. storočia. Takmer všetky jeho skladby odrážajú jeho lásku
k literatúre, k divadlu
i vieru, že ľudský hlas, predovšetkým soprán,
je najexpresívnejším nástrojom. Objavil nový spôsob hudobného vyjadrovania prostredníctvom tém
a motívov, i nové pramene harmónie a inštrumentácie. Zajtra si hudobný svet pripomenie 205 rokov od jeho narodenia.
Hector Berlioz sa narodil vo francúzskom mestečku Côte-Saint-André. Keďže jeho otec bol lekárom, rodičia ho pripravovali na lekársku kariéru a jeho záľubu v hudbe tolerovali len ako koníčka. Osemnásťročný začal študovať v Paríži na lekárskej fakulte, no už prvé skúsenosti z pitevne ho od medicíny celkom odradili.
Vášeň pre hudbu
Keď prišiel do Paríža, mal len minimálne hudobné vzdelanie. Vášnivo sa však vrhol do štúdia partitúr a opustil medicínu. Na koncertoch bol známy tým, že urážal dirigentov, ktorí si dovolili upravovať hudbu, ktorú hrali. To spôsobilo, že ho odmietli prijať na parížske konzervatórium. Keď ho v roku 1826 prijali, okamžite požiadal o prestížnu cenu Prix de Roma, no uspel až po niekoľkých rokoch.
Jeho vášeň k hudbe bola rovnako silná ako tá k literatúre. Goethe mu na zhudobnenie ponúkol Osem scén z Fausta, ale Berliozovi sa Shakespeare zdal inšpiratívnejší. Práve cez Shakespearovho Hamleta sa zoznámil s írskou herečkou Harrietou Smithsonovou, ktorá v potulnom predstavení stvárnila Oféliu. Berliozovo vášnivé vzplanutie k Harriete, žiaľ, nebolo opätované.
Fantastická symfónia
Dvadsaťsedemročný umelec svoj emocionálny zmätok vyjadril vo Fantastickej symfónii. Vytvoril inštrumentálnu drámu bez slov, bez spevu, ale s podrobným literárnym programom, ktorý pred premiérou uverejnil v parížskych novinách Figaro.
Skladbe dal podtitul Epizóda z umelcovho života, a tým zdôraznil, že zhudobnil fantastický príbeh svojej vlastnej lásky k herečke. Hudba sa stala literárnym výrazom prostredníctvom kompozičnej práce s idée fixe. Tento 40taktový utkvelý hlavný motív zaznie po pomalom úvode prvej časti Sny a vášne, aby vyjadril túžbu umelca po milovanej osobe.
V druhej časti Na plese je umelec obklopený vírom zábavy. V tretej časti Scéna na vidieku Berlioz vytvoril pastorálnu náladu i svoje sklamanie v láske. Svoje zúfalstvo rieši pokusom o samovraždu. Vo štvrtej časti Cesta na popravisko je svedkom vlastnej popravy a v piatej, nazvanej Sabat čarodejníc, sa na jeho pohrebe stretli čarodejné a strašidelné bytosti, medzi ktorými bola aj jeho milá. Idée fixe sa v symfónii mení rytmicky, harmonicky i v nástrojových farbách – Brelioz v nej objavil nový zvuk orchestra.
Láska a zrada
Berlioz ignorovaný Harrietou nadviazal vzťah s klaviristkou Camille Mokeovou. Ten sa však skončil, keď sa počas jeho pobytu v Ríme vydala. Po návrate do Paríža sa znovu stretol s Harrietou. Tentoraz jeho city opätovala. Aj keď sa vzali a narodil sa im synček, ich šťastie netrvalo dlho, pretože Berlioz sa zaplietol s talianskou opernou speváčkou Mariou Reciovou. Po smrti Harriet v roku 1854 Berlioz trpel výčitkami za to, ako s ňou zaobchádzal.
Aj keď Fantastická symfónia je jedným z najoceňovanejších symfonických diel, Berlioza po premiére čakalo sklamanie. Namiesto úspechu sa živil ako knihovník, spisovateľ a kritik. Napriek posmechom a problémom, ktoré mal, sa nevzdával svojho ideálu – vyjadriť symfonickou hudbou dramatickú situáciu človeka. Podľa Child Haroldovej púte lorda Byrona skomponoval symfóniu Harold v Taliansku. Skladba bola pôvodne skomponovaná pre Paganiniho ako violový koncert.
Snaha o veľkoleposť
Berlioz pre lepšie vyjadrenie hudobného obsahu začal kombinovať symfonickú hudbu so spievaným slovom. Tak vznikla dramatická symfónia so zbormi, sólovými spevmi a prológom v chorálovej recitácii – Rómeo a Júlia.
V dramatickej legende Faustovo prekliatie zhudobnil 20 scén pre 3 sólistov, zbor a orchester. V symfónii Lélio alebo Návrat do života spojil orchester, zbor, sólové výstupy a hovorené slovo. Keďže túžil po veľkolepej zvukovosti, skomponoval Requiem za generálom Damremontom pre stovky spevákov, 5 orchestrov a osem tympanov. Skladbu dirigoval v parížskej Invalidovni v roku 1837. Vyvolal ňou impozantný dojem s dovtedy nikdy nepočutými hudobnými farbami.
Aj v operách vytváral dramatické symfónie: opera Benvenuto Cellini je skôr reťaz široko kombinovaných epizód. Kým Beatrice a Benedikt je dvojdejstvová komorná opera, opera Trójania, ktorú vytvoril podľa Vergiliovho eposu Aeneida, je monumentálna. Žiaľ, Berlioz získal umelecký úspech len na koncertných cestách v cudzine. Triumfálna bola jeho cesta do Ruska rok pred smrťou. Umrel v Paríži vo veku 66 rokov.
Hector Berlioz
narodil sa 11. decembra 1803
v osemnástich išiel do Paríža študovať medicínu
v roku 1830 napísal autobiografickú Fantastickú symfóniu
v roku 1837 napísal Requiem
zomrel 8. marca 1869
