Geniálny Galvaniho žabomyl

História vedy pozná veľa slávnych omylov, no iba málo takých prevratných, aký sa podaril Luigimu Galvanimu. Vďaka tomu, že vytrvalo skúmal neexistujúcu živočíšnu silu, považujeme ho dnes za jedného z pradedov elektrického veku. Galvani zomrel pred 210 rokmi, 4. decembra 1798.

Taliansky chirurg, anatóm a fyzik Luigi Galvani, rodák z Bologne, mal byť pôvodne kňazom. Teologické štúdiá nedokončil, pretože oveľa viac než nevyspytateľné cesty Božej prozreteľnosti ho začali zaujímať obyčajné ľudské záležitosti. Napríklad, prečo sme chorí, ako funguje náš organizmus, čo sa v jeho vnútri ukrýva. Naozajstnou vášňou sa preňho stal chirurgický skalpel.

Prípad čudných stehienok

Píše sa rok 1780, sme stále v Bologni. Luigi Galvani, 43-ročný uznávaný ženský lekár, chirurg a anatóm, je ešte stále veľmi zvedavým človekom, azda na svoj vek až príliš. Legenda hovorí, že raz jeho krásna manželka Lucia pre­­­­ ch­ladla a lekári jej predpísali polievku zo žabích stehienok. Keď Galvani na pozinkovanom plechu chutný žabací liek pripravoval, všimol si, že stehienka sa zachvejú hneď, ako sa ich dotkne skalpelom. V tej chvíli sa vraj aj jeho zmocnila čudná horúčka. Keď sa záchvevy opakovali, začínal mať čoraz nástojčivejší pocit, že narazil na obrovskú záhadu. Jej vyriešeniu venoval zvyšok života.

Existuje aj iná legenda, no pekná Lucia a čudné žaby sa v nej vyskytujú tiež. Galvani sa venoval anatomickým pokusom už dávno pred rokom 1780. Najskôr pitval ľudí, potom vtákov, nakoniec prešiel na žaby. Raz, keď na pitevnom stole skúmal nervový systém žaby a jednu roztržito položil na pracovný stôl kolegu fyzika, vošla Lucia. A čo nevidí: načisto mŕtvy živočích sa správa takmer ako živý. Chvejúcim sa hlasom na to upozornila manžela.

Elektrina a revolúcia

Galvani sa chcel najskôr ubezpečiť, že záchvevy nespôsobuje blízko stojaci vynález holandského fyzika Pietera van Muschenbroeka. Ten sa pri pokusoch v Leydene naučil, ako v sklenenej fľaši vytvárať a zhromažďovať elektrický náboj.

Galvani preto odniesol žaby z dosahu elektrizujúceho prístroja a začal ich pitvať v záhrade. No aj tam záchvevy pokračovali.

Napadlo mu, že na príčine môže byť atmosférická elektrina. Vrátil sa teda do miestnosti, všetko poctivo upratal a znovu sa sklonil nad žaby ležiace na plechu. Čuduj sa svete – keď sa ich mŕtvych tiel dotkol skalpelom, opäť ožívali. Galvani usúdil, že v žabích svaloch musí byť niečo, čo im dodáva silu aj po smrti, azda nejaká živočíšna elektrina. Bol presvedčený, že je na stope záhady záhad: kde v sebe berú tvory životnú silu.

Svoj objav zverejnil v roku 1791 v knihe Úvahy o elektrickej sile svalov, akosi symbolicky takmer súčasne s vypuknutím francúzskej revolúcie (preto treba poznamenať, že Galvaniho mylný objav významom prekonal nielen túto, ale aj všetky nasledujúce revolúcie).

Žaby vo Voltovom kabáte

Krátko po zverejnení Galvaniho knihy vysvetlil iný významný Talian Alessandro Volta, ako je to s pohyblivými stehienkami naozaj. Živočíšna elektrina neexistuje – dnes by sme Voltu doplnili, že nejestvuje v tej podobe, ako si ju Galvani predstavoval – existuje iba elektrický impulz, ktorý prebehne medzi dvoma rôznymi kovmi, spojenými niečím mokrým. V Galvaniho prípade to bol pozinkovaný plech, na ktorom ležali stehienka obsahujúce vodu, a skalpel, ktorým sa ich dotýkal.

Galvani Voltovi do konca života neveril a upodozrieval ho, že jeho knihu ani nečítal. Zomrel dva roky predtým, než Volta dokázal svoju pravdu, keď ukázal svetu svoj vynález. Skladal sa z desiatok tenkých medených a zinkových krúžkov, uložených do stĺpca, a medzi nimi bola vlhká koža.

Galvaniho princíp „výroby“ elektriny však zostal zachovaný, dostal iba o niečo odlišnejší, geniálne jednoduchý kabát. Okrem toho Volta bol čestný muž. Nazval preto článok menom svojho najväčšieho odporcu a inšpirátora.

Galvaniho tretia cesta

Galvani riešil aj ďalšie problémy. Keď v roku 1796 vtrhol do Talianska Napoleon, stál pred dilemou, ktorá sa v histórii zjavuje ako perpetuum mobile: buď sa zapojiť a spolupracovať s novou mocou, alebo sa tváriť, že sa nič nedeje, a venovať sa iba svojej práci.

Bola tu však ešte tretia cesta: aby dal verejne najavo svoj nesúhlas s okupáciou, Galvani odmietol prisahať na novú ústavu. Trest nasledoval rýchlo. O rok ho zbavili profesúry a vyhnali z univerzity. Krátko na to zlomený vedec zomiera. Mal 61 rokov a vo vrecku ani groš.