Rebel je ten, čo vie povedať nie

„Ja a Sartre sa vždy čudujeme, keď vidíme, ako naše mená spájajú,“ povedal v roku 1945 v rozhovore pre Les Nouvelles Littéraires jeden z najprominentnejších spisovateľov a pre niektorých i filozofov dvadsiateho storočia. Vtedy ešte netušil, že o dvanásť rokov sa stane druhým najmladším držiteľom Nobelovej ceny za literatúru. Zajtra uplynie 95 rokov od narodenia Alberta Camusa.

Existencializmus je filozofický a v polovici dvadsiateho storočia i populárny intelektuálno-spoločenský postoj k životu. Za jeho najznámejších predstaviteľov široká verejnosť považuje Jean-Paul Sartra, Martina Heideggera a občas i Alberta Camusa. Neprávom. Camus býval na túto nálepku alergický.

„Sartreho považujem za existencialistu. Moja jediná kniha, ktorá je o akýchsi myšlienkach, Mýtus o Sizyfovi, je namierená presne proti takýmto takzvaným existencialistickým filozofom,“ povedal raz. Napriek tomu ho poznáme aj pod takýmto označením.

Zlé podmienky

Albert Camus sa narodil 7. novembra 1913 v alžírskom pobrežnom mestečku Mondovi (dnes známom ako Dréan).

Vyrastal v ťažkých podmienkach, alžírsko-francúzske zmiešané manželstvo jeho rodičov poznačila nielen smrť otca, v tom čase Albert nemal ešte ani rok, ale aj takmer nepočujúca matka, pôvodom zo Španielska.

Komplikovaný postoj k Francúzsku a Alžírsku, no predo­všetkým sociálna situácia, v ktorej Camus rástol, neskôr poznačili celú jeho myšlienkovú orientáciu. Spočiatku mal blízko k niektorým komunistickým ideám, i keď nie priamo k najvulgárnejšej forme komunizmu – napokon, označili ho za trockistu a zo strany, do ktorej vstúpil v roku 1935, ho o dva roky neskôr vylúčili. Dôvodom bol nielen jeho vstup do Alžírskej ľudovej strany, ale aj čoraz intenzívnejšie koketovanie s myšlienkami anarchizmu.

„Kto je rebel? Človek, čo vie povedať nie,“ Camus údajne hovorieval. „Človek je aj tak jediné zviera, ktoré odmieta byť tým, čím je, ale je povinnosťou mysliacich ľudí, aby neboli na strane katov.“

Ženy a spoločnosť

Camus ako väčšina dobových kaviarenských intelektuálov obľuboval nielen rozhovory v slávnej parížskej Café de Flore, ale i prítomnosť zaujímavých žien. Pritom bol dvakrát ženatý, druhý raz s Francine Faure, klaviristkou a matematičkou, ktorá mu porodila dvojičky. Rád však v spoločnosti tvrdil, že neuznáva inštitút manželstva.

V roku 1942 vychádza jeho „filozofická“ kniha Mýtus o Sizyfovi - z filozofie mal vtedy už šesť rokov univerzitný diplom, keď obhájil prácu O neoplatonizme a myšlienkach kresťanstva.

V „eseji“ pracoval s pojmom absurdity, ktorá vyžaduje vzburu jednotlivca. Tá je spôsobom, ako sa vyrovnať so životom. Človek je možno Sizyfom, ktorý vláči ťažký balvan, no jeho výhodou je, že o tejto situácii vie, uvedomuje si márnosť svojej snahy, a preto môže byť v istom zmysle slobodný. Neskôr to v rozhovore s Gabrielom d’Au­baréde vysvetľoval slovami, že nehľadal doktrínu, ale metódu. „Len som praktizoval metodickú pochybnosť, snažil sa vytvoriť tabulu rasu ako základ, na ktorom môžete následne čosi vytvoriť. No ak predpokladáte, že „nič“ nemá zmysel, potom je svet absurdný. Ale naozaj „nič“ nemá zmysel? Myslím, že v toto som nikdy neveril.“

Uznanie

Po vojne sa Camus venuje najmä beletrii, píše knihy Cudzinec či Mor. Kritizuje francúzsku politiku voči Alžírsku a v roku 1951 vydáva filozofickú prácu Vzbúrený človek. Tú však Sartre a jeho magazín Les Temps Modernes ostro kritizujú, čo u Alberta vyvolá depresie.

Po vyjdení Pádu však Sartre gratuluje Camusovi k nájdeniu starého ja a o rok neskôr Albert dostáva Nobelovu cenu za literatúru „za dôležitú literárnu tvorbu, ktorá naliehavo osvetľuje problém ľudského svedomia v modernej dobe“.

Camus zomrel 4. januára 1960 na následky automobilovej nehody.