Rád sa označoval za dandyho, býval v hoteloch, fajčil ópium, stretával sa s podivnými ľuďmi, písal nezrozumiteľné básne a nakrúcal zložité filmy. Ako jeden z prvých francúzskych umelcov sa otvorene priznal k homosexualite. Jeho životnou láskou bol herec Jean Marais. Jeho talent sa prejavil tak v literatúre, ako aj v divadle, vo filme a výtvarnom umení. O sebe však hovoril výlučne ako o básnikovi. Jean Cocteau bol najneposlušnejším synom francúzskej avantgardy. Zajtra uplynie 45 rokov od jeho úmrtia.
Parížski matrikári písali deťom do rodných listov číslicu 1907, keď sa v uličke Rue Ravignan na Montmartri v Picassovom ateliéri Bateau Lavoir rodil za zvuku Apollinairových veršov kubizmus a s ním celá avantgarda. Ten, ktorý mal do nej vniesť jedinečné tvorivé postupy a stať sa jej najzaznávanejším trubadúrom, sa v tom čase neúspešne pokúšal zmaturovať. Popritom škrabal na papier svoje prvé verše, ktoré mali vyjsť o rok a za ktoré sa neskôr celý život hanbil. Preraziť mal až o desať rokov neskôr.
Jean Cocteau sa narodil 5. júla 1889 v MaisonsLaffite, na predmestí Paríža. Už ako dieťa rád kreslil, spolu so svojím otcom, advokátom, ktorý si takto krátil voľné chvíle. Keď nekreslil, chodil do divadla alebo na dedkove hudobné seansy.
Nováčik vo svete moderny
Aj keď bol malý Jean zjavne nadaný, v škole sa mu veľmi nedarilo. Keď mal desať rokov, spáchal jeho otec samovraždu. Pre učiteľov bol odvtedy nezvládateľný a jeho nervozita robila starosti aj jeho matke Eugénii. V roku 1904 ho vylúčili zo súkromnej školy a Cocteau utiekol do Marseille, kde sa skrýval vo vykričanej štvrti. Do opatery strýka ho musela priviesť až polícia.
Jeho básne, inšpirované Ronsardovou milostnou poetikou, veľkú dieru do sveta neurobili. V písaní však nezaháľal. Čakal na nový impulz, ktorý prišiel v podobe stretnutia s Ruským baletom v roku 1910. Jeho choreograf Sergej Ďagilev, ktorý v parížskej opere predstavil Vtáka ohniváka, povzbudzoval mladého básnika k napísaniu libreta. Cocteau bol unesený hudbou Igora Stravinského, ktorého v roku 1914 aj navštívil vo Švajčiarsku.
Vojnu prečkal ako vodič sanitky na flanderskom fronte, z ktorého ho veľmi rýchlo poslali do civilu. V Paríži sa konečne zoznámil s Pablom Picassom. Keď v roku 1917 uvádzal Ruský balet prvé predstavenie na libreto Jeana Cocteaua, Picasso figuroval v produkcii ako autor kostýmov.
Muži a divadlo
Cocteau sa nikdy netajil tým, že ho viac priťahovali chlapi. Aj keď sa už ako sedemnásťročný zaľúbil do 30ročnej herečky Madeleine Carlierovej, ktorá neskôr nerovný vzťah ukončila, a zaplietol sa aj s príbuznou ruského cára, princeznou Nathaliou Hohenfelsenovou, už v roku 1919 bolo jeho priateľom jasné, že Cocteau bral ženy len ako zaujímavé dobrodružstvo.
Jeho prvý vážny vzťah prišiel po stretnutí s mladým, len 16ročným spisovateľom Raymondom Radiguetom. Bol to výrazný talent a jeho novela Diabol v tele, ktorá vyšla o tri roky neskôr, mu priniesla poklonu kritiky, ktorá ho prirovnávala k Rimbaudovi. Vplyv Cocteaua na jeho milenca bol nesporný.
Jeho sľubnú kariéru však zastavil týfus, ktorému len 20ročný Radiguet v roku 1923 podľahol. Cocteau niesol stratu milovaného človeka veľmi ťažko a začal fajčiť ópium. Počas liečenia sa zo závislosti napísal Cocteau svoje najdôležitejšie diela, divadelnú hru Orfeus a novelu Les Enfants terribles.
Básnik sa opäť vrátil k písaniu, jeho divadelné hry Svadobčania na eiffelovke či Modrý vlak boli v Paríži, ako inak, škandálom. V roku 1930 uzrela svetlo sveta jeho jednoaktovka Ľudský hlas, ktorá dodnes patrí medzi monodrámami ku klenotom svetovej dramatiky.
Osud menom Marais
Nový entuziazmus do jeho tvorby vniesol ďalší muž v jeho živote. Herec Jean Marais. V roku 1937 ho objavil na skúškach hry Kráľ Oidipus. Marais pomohol Cocteauovi dobyť aj svet filmu, jeho „desiatu múzu“, ako o ňom hovoril.
Je pravda, že Cocteau nakrútil svoj prvý film už v roku 1930 (Krv básnikova), ale až plodná spolupráca Cocteau – Marais naplno odkryla talent umelca, pre ktorého kinematografia spájala všetky jeho danosti: silné slovo a výrazné vizuálne cítenie. Aj keď kritici považujú za vrchol jeho filmovej tvorby nepochybne opusy Orfeus (1950) a Orfeov závet (1960), diváci si pamätajú najmä na jeho Krásku a zviera s Maraisom a Josette Dayovou v hlavných úlohách.
Cocteau a Marais patrili k najprominentnejším homosexuálnym párom umeleckého sveta. Aj keď si obaja našli neskôr iných milencov, ich priateľský vzťah vydržal až do Cocteauovej smrti. Keď len pár hodín po smrti Edith Piaf vydýchol 11. októbra 1963 naposledy aj Cocteau v MillylaForet, južne od Paríža, Jean Marais, ktorý to mal oznámiť médiám, zo seba nedokázal vydať slabiku.
