Balkánsky polostrov mohol odštartovať prvú svetovú vojnu už o šesť rokov skôr. Krízu vyprovokovalo Rakúsko-Uhorsko, keď sa napriek medzinárodným dohodám rozhodlo Bosnu a Hercegovinu, ktorú tridsať rokov okupovalo, formálne pripojiť k svojmu impériu. V nedeľu uplynulo presne sto rokov, čo rakúsky cisár František Jozef I. vyhlásil anexiu tejto provincie..
Bosna a Hercegovina, mnohonárodnostné územie, kde žili katolícki Chorváti, pravoslávni Srbi a moslimskí Slovania, patrilo od 15. storočia do Osmanskej ríše. Keď o štyristo rokov neskôr sila Osmanov slabla, o svoj mocenský záujem nad touto provinciou sa prihlásila rakúsko–uhorská monarchia.
Právo spravovať túto časť Balkánu si Viedeň vyrokovala v roku 1878. Podľa Berlínskej dohody, ktorá prekreslila hranice balkánskych krajín a potvrdila napríklad nezávislosť srbského kráľovstva, však mala Bosna formálne stále patriť sultánovi.
Len dočasná okupácia
Keďže okupácia bola všeobecne považovaná iba za dočasnú, snažili sa Habsburgovci čo najviac, najmä ekonomicky, pripútať provinciu k sebe. Šírenie osvety a vzdelania pomohlo predtým orientálnej krajine priblížiť sa európskej kultúre. Rovnako sa rozvíjali priemysel či infraštruktúra. Roľnícke a sociálne problémy však Viedeň neriešila.
Jednotlivé národy v samotnej Bosne sa stavali k rakúskouhorskej okupácii rôzne. Miestni Chorváti ju podporovali, pretože súčasťou ríše bolo aj Chorvátsko. Čakali, že by sa mohli spojiť so svojou domovskou krajinou a v dualistickej monarchii vytvoriť tretí silný národ. Naopak, Srbi boli proti a skôr sa obracali na teraz už samostatné kráľovstvo v Belehrade. Miestni moslimovia si len začínali budovať svoju etnicitu a náboženská príslušnosť ich najviac spájala s Tureckom.
Impulz: Mladoturci
Aj keď podľa českého historika Ladislava Hladkého Habsburgovci uvažovali o formálnom anektovaní Bosny už predtým, na tento krok sa neodhodlali, pretože sa obávali, ako na porušenie Berlínskej dohody zareagujú iné mocnosti. Impulz dala Viedni až mladoturecká revolúcia v Carihrade v lete 1908, pri ktorej nacionalisti zvrhli absolutistickú vládu sultána.
Viedeň sa obávala, že nový režim bude chcieť Bosnu a Hercegovinu späť, a tak sa rozhodla konať. Najprv sa však snažila ubezpečiť, že štáty Dohody, ktoré boli v tom čase v nepriateľskom postavení voči Habsburgovcom, nezakročia.
Z druhej strany malo najväčšie záujmy v regióne cárske Rusko. Diplomatická korešpondencia medzi ministrami zahraničia oboch krajín sa skončila neformálnou dohodou, že Rusi nebudú namietať. RakúskoUhorsko na oplátku nemalo brániť ruskej flotile používať čiernomorské prieplavy Bospor a Dardanely.
Rakúsky cisár František Jozef I. vyhlásil pripojenie Bosny a Hercegoviny k ríši 5. októbra 1908. Tento rýchly a nečakaný postup odštartoval vážnu krízu, ktorá vzhľadom na politicko–vojenské súperenie dvoch mocenských blokov v Európe hrozila konfliktom.
Proti kroku RakúskoUhorska okamžite protestovalo poškodené Turecko, okrem iného embargom na dovoz rakúskych tovarov. Väčší odpor však vzbudili Habsburgovci v Srbsku, ktoré bolo geograficky a etnicky blízke Bosne. Srbi začali mobilizovať armádu a ich konflikt s habsburskou ríšou, ktorým sa začala v roku 1914 prvá svetová vojna, bol veľmi blízko aj v roku 1908.
Miliónová kompenzácia
Rusko bolo pod tlakom verejnej mienky nútené postaviť sa za pravoslávnych Srbov. Francúzsko a Británia volali po novej mierovej konferencii, no do vojny pre Srbsko (zatiaľ) ísť nehodlali.
Aj keď nová mierová konferencia sa pre diplomatické prieťahy, najmä Nemecka, neuskutočnila, dodatkom k Berlínskemu mieru sa podarilo upokojiť situáciu. V marci 1909 nakoniec Turecko, Srbsko aj Rusko pristúpili na pripojenie Bosny k habsburskej monarchii. Viedeň za to Turkom vyplatila 2 milióny libier ako kompenzáciu. Stiahla tiež svoje vojská z regiónu Sandžak, ktorý obsadili Srbsko a Čierna Hora.
V samotnej Bosne nesúhlasili s pripojením k Viedni najmä Srbi a bosnianski moslimovia. Pomaly do krajiny začali prúdiť aj idey jedného štátu južných Slovanov. Práve jeho zástanca mladík z Bosny Gavrilo Princip zobral o šesť rokov neskôr osud 20. storočia do vlastných rúk a zavraždením nástupcu habsurského trónu s manželkou v Sarajeve odštartoval celosvetový konflikt.
