Dokumentaristka Sahraa Karimi prišla na Slovensko koncom roku 2001 z Iránu, kde študovala. Pôvodom Afganke sa zmenil život po tom, čo hrala v iránskom filme Dcéry slnka, ktorý bodoval na treťom ročníku Medzinárodného filmového festivalu v Bratislave. Ako hlavnú hrdinku snímky pozvali Sahru na Slovensko a domov sa už nevrátila. Jej príbeh rozpráva aj 39-minútová snímka Kto je Sahraa (2002).
Zajatkyne štyroch stien
Počas uplynulého leta Sahraa pomáhala v rodnej zemi organizovať letnú školu filmu. Po návrate z Afganistanu hovorí, že napriek pádu Talibanu, v krajine sa zmenilo veľmi málo. Aspoň z pohľadu tamojších žien. Spoločnosť síce prechádza demokratizačným procesom, ale Taliban zostal v hlavách ľudí.
"Áno, ženy dnes môžu voliť, vzdelávať sa, alebo pracovať. Dostali sa trochu viac do spoločnosti, ale všetko je limitované. Napríklad môžu byť vonku len do 18:00, zabávať sa potom, alebo stretnúť sa s priateľmi, ako to robia muži, nesmú," hovorí Sahraa. Vraví, že Afganky stále nie sú slobodné ani vo vyjadrovaní názorov.
"Byť ženou v Afganistane stále znamená mať nižšie, alebo nemať žiadne miesto v spoločnosti." Nezmenia to podľa nej ani mimovládne organizácie brojace za práva žien a rodovú rovnosť.
"Myslia si, že s feministickými logami môžu tým ženám nejako pomôcť, ale nie je to tak." A veľa podľa nej nezmôže ani relatívne nové ministerstvo pre ženské záležitosti, ktoré považuje skôr symbol pre Západ. Sahraa tvrdí, že pomôcť si môžu iba ženy samé a to tým, že prejavia záujem a budú sa vzdelávať. Musia jednoducho otvoriť dvere svojich domcov a vyjsť von.
"Keď je človek zatvorený medzi stenami, nemôže porovnávať svoj a okolitý svet, nemôže vidieť jeho farby a poznávať odlišné princípy fungovania." Revolúcia feminizmu v Afganistane ale podľa nej nehrozí. Jeho ľud na to nie je zatiaľ pripravený.
Konzervatívni aj na Slovensku
Afganská spoločnosť je konzervatívna so sklonom k radikalizmu. Prekvapivo však, ani afganská komunita žijúca u nás nemá veľké pochopenie pre liberálny postoj k životu.
Väčšina Afgancov sem prišla ešte pred rokom 1989, kedy v bývalom Československu študovali na vysokých školách. Potom zostali a založili si rodiny. Dnes ich tu žije asi dvesto a Sahru nemajú veľmi v láske. "Zdám sa im príliš liberálna, ale nie som. Žijem len tak, ako ostatní vo svete," bráni sa.
Svoj postoj vyjadruje napríklad cez vzťah k náboženstvu. Vie sa modliť, občas sa aj modlí a pozná aj Korán, ale moslimské náboženské zvyky nepraktizuje pravidelne. "Slovenskí Afganci" to nevedia pochopiť, "afganskí Afganci" to ani netolerujú.
Paušalizovať sa ale nedá ani v tomto prípade. Ju, ako aj jej sestru a brata, k tolerancii iných náboženstiev viedli otec a mama. Paradoxne, Sahrin otec, univerzitný profesor, bol komunista. Nadhľad získal práve počas štúdií v Moskve. Dnes už nežije, zomrel pod rukou Talibanu.
Taliban je všade
Sahraa sa z Afganistanu vrátila s dojmom že Taliban je všade. S výnimkou Kábulu. Na mysli tým mala mysle ľudí, ktorí sú stále pod vplyvom ideológie niekdajších vládcov.
"Vplyv Talibanu je vidieť všade, len v Kábule je to iné. Je to moderné mesto, kde majú ľudia prístup k informáciám a žijú inak," hovorí.
Prejavuje sa to napríklad vo vzťahoch mužov k ženám. "Doma je žena bohyňa, ale keď vyjde na ulicu, je nikto," pokračuje Sahraa a dodáva, že "Taliban je v každom afganskom mužovi." Keď muž podvádza ženu, ospravedlňuje sa napríklad tým, že jej všetko zabezpečil. "Moja žena je moja žena. Má koberec na ktorom môže sedieť, má zlato,... ale keď žena podvedie muža, ukameňujú ju na smrť," uzatvára Sahraa.
