Paavo Nurmi preslávil svoju mladú vlasť rýchlosťou, ktorej stačil málokto. Viac ako s inými bežcami súperil v rokoch svojej slávy
s časom. Jeden z najlepších vytrvalcov v histórii atletiky a najúspešnejší olympijský bežec zomrel pred 35 rokmi.
Bolo to prísne utajované tajomstvo. Olympijské hry sa v roku 1952 uskutočnili v Helsinkách a celé Fínsko s napätím čakalo, kto bude mať tú česť zapáliť olympjský oheň v malej škandinávskej krajine.
Keď s pochodňou v ruke vbehol na štadión 55ročný Paavo Nurmi, obecenstvo na chvíľu stíchlo. Vzápätí na to však celý štadión prepukol v nadšené ovácie, niektorým Fínom vbehli do očí slzy. Olympijskú pochodeň priniesol jeden z najslávnejších rodákov, bežecká legenda, ktorá počas troch olympiád získala deväť zlatých a tri strieborné medaily.
Symbolické bolo, že pochodeň od Nurmiho prevzal a druhý oheň nad štadiónom zapálil ďalší vynikajúci fínsky bežec Hannes Kolehmainen. Práve jeho tri zlaté medaily z roku 1912 inšpirovali Nurmiho ísť v šľapajach svojho vzoru a oddať sa behu.
Systematický tréning
V dvadsiatych rokoch minulého storočia svet ešte netušil o potenciáli afrických vytrvalcov a prím v behoch na stredné a dlhé trate udávali škandinávski, a najmä fínski bežci. Nurmi sa mal stať tým najslávnejším, ktorý bude určovať tempo atletiky tejto éry.
Mladý Paavo začal behávať ako deväťročný v lesoch okolo svojho rodného prístavného mesta Turku. Bol samouk a samotár. Introvertná povaha mu zostala aj v jeho najslávnejších časoch, keď nemal rád popularitu a odmietal poskytovať rozhovory. Okrem svojho talentu za úspech vďačil najmä inovačným metódam v tréningu. Svoju prípravu systematicky analyzoval a často striedal krátke a dlhé behy s chôdzou a gymnastikou.
Úplnou novinkou Nurmiho štýlu bol beh v rovnakom tempe počas celého závodu. Dovtedy si bežci skôr šetrili sily na záverečný šprint. Nurmi na to šiel inak. Aby si dokázal kontrolovať tempo, trénoval a neskôr aj behával so stopkami v ruke.
V časoch najväčšej slávy nesúperil s ostatnými bežcami, ktorí zostávali ďaleko za ním, ale práve s časom, ktorý si kontroloval na stopkách.
Lietajúci Fín
Nurmi prvýkrát vystúpil na atletický vrchol na olympijských hrách v belgických Antverpách v roku 1920. Aj keď prekvapujúco prvé preteky na 5000 metrov s Francúzom Josephom Guillemotom prehral. Ďalších osem nasledujúcich olympijských behov už patrili jemu.
Bežca okamžite titulovali prezývkami ako „lietajúci Fín“ či „kráľ bežcov“. V roku 1923 bol držiteľom svetových rekordov na míľu, 5000 aj 10 000 metrov. Nikto pred ním ani po ňom to nedokázal.
Nurmiho najslávnejšie hry však mali prísť o štyri roky v Paríži. Vo vynikajúcej forme dokázal získať päť zlatých olympijských medailí za šesť dní. Zlato v pretekoch na 1500 metrov a 5000 metrov pritom stihol zabehnúť v rozpätí jednej hodiny. „Paavo Nurmi ide za hranice ľudských možností,“ napísal magazín Miroir des Sports.
Fínov parížsky triumf mohol byť ešte lepší, na beh na 10tisíc metrov ho však fínska výprava nenominovala. Šancu na zlato chcela dať aj ďalšiemu vynikajúcemu fínskemu bežcovi Ville Ritolovi. Nahnevaný Nurmi si súbežne na inej trati zabehol svoje vlastné preteky... a bol rýchlejší ako víťaz.
Lietajúci Fín už nikdy nebežal tak rýchlo ako v roku parížskej olympiády. Jeho postupný pokles sa odrazil aj na ďalšej olympiáde v Amsterdame v roku 1928.
Napriek tomu získal jednu zlatú a ďalšie dve strieborné medaily. Jeho bohatú olympijskú zbierku prekonala neskôr až sovietska gymnastka Larisa Latyninová a tohto roku v Pekingu americký plavec Michael Phelps.
Profesionála nepustili
So svojou kariérou sa chcel Paavo rozlúčiť presne ako jeho veľký vzor Kolehmainen: víťazstvom na olympijskom maratóne.
Na hrách v roku 1932 v Los Angeles mu však olympijský výbor zakázal súťažiť, pretože počas svojho bežeckého turné v Nemecku prijal peniaze na cestovné náklady, a tak sa z neho stal „profesionál“. Napriek tomu prišiel do Ameriky a aj keď mnohí spomínajú jeho zranenie päty, neskôr tvrdil, že ak by súperil, vyhral by o päť minút.
Nurmi sa v športovom dôchodku rovnako úspešne venoval stavebnému biznisu. Keď v roku 1973 zomrel, jeho krajina, ktorú preslávil, mu pripravila štátny pohreb.
„Rekordy sa prekonajú, lesk medailí vybledne, ale historicky Nurmiho nikto neprekoná,“ povedal v rozlúčkovej reči vtedajší minister vzdelávania a milióny Fínov s ním ticho súhlasili.
|
FOTO – ČTK |
