Príbehy dvanásteho storočia rozprávajú o križiackych výpravách, hradoch a trubadúroch. Svet gotiky priniesol aj iné príbehy. V čase keď sa k nebu začínajú týčiť katedrály, človek hľadal spojenie s Bohom. Objavujú sa myslitelia a mystici ako Bernard z Clairvaux či Tomáš Akvinský, Roger Bacon a Albert Veľký. Medzi týmito mužmi stojí výnimočná žena, ktorej prameňom poznania neboli knihy, ale zvláštny dar. Hildegarda z Bingenu sa narodila pred 910 rokmi.
Hildegarda z Bingenu sama seba nazývala indocta – nevzdelaná a to, čo nevidela vo svojich videniach, nepoznala. „Naučili ma iba čítať. To, čo popisujem, vidím a počujem vo svojich videniach.“ Súčasnosť vysvetľuje svetelné javy, ktoré Hildegardine zjavenia sprevádzali, ako znaky migrény. Obsah toho, čo vrývala do voskových tabúľ v nedokonalej latinčine, však dokázal ovplyvniť dnešné lekárstvo, ľudové liečiteľstvo, prírodovedu, filozofiu, muzikológiu a dokonca feminizmus.
Hildegarda po sebe zanechala popisy rastlín, živočíchov a kameňov, liečivé receptúry i vlastnú abecedu. Je autorkou prvej hudobnej drámy, bola poetkou a maľovala mandaly. Bola dermatologičkou, lekárkou, prírodovedkyňou a zakladateľkou Frauenmystik. Intenzívnou a všestrannou tvorbou, ktorú nepoznala žiadna iná žena pred ňou, hľadala harmóniu vo vesmíre i nadpozemské pravdy.
Tie pozemské neváhala povedať ani najvyšším cirkevným hodnostárom. Fridricha I. Barbarossu nazvala zaslepeným a svätého Bernarda karhala za podporu križiackych výprav.
O židovskej, moslimskej aj kresťanskej cirkvi povedala, že sa odvracajú od človeka. Hovorila o sexualite.
Sibyla Rýna
Hildegardu odviedli medzi kláštorné benediktínky v Disibodenbergu vo veku osem rokov ako „desiatok“ jej rodičia. Bolo to gesto, ktorým sa chcela šľachtická rodina z Porýnia poďakovať za svoje desiate dieťa. Abatišou kláštora bola vtedy grófka Jutta zo Sponheimu. Práve ona sa stala spolu s mníchom Volmarom dôverníkom mladej rehoľníčky, ku ktorej prichádzalo „najtrblietajúcejšie ohnivé svetlo, z otvoreného neba vyšľahnuté, celý mozog zaplavujúce, a celé srdce a celú hruď ako plameň,“ opisovala Hildegarda vízie vo svojich spisoch. Vízie však nesprevádzali búrlivé extázy, ale bola pri plnom vedomí s otvorenými očami. Jej mystika sa z tohto sveta nevzďaľovala. Aby žena vŕtala do teológie, bolo však nevídané. Preto sa obrátila s prosbou o radu na Bernarda z Clairvaux a zväzky jej diela Civitas sa tak dostali na pápežský stolec Eugena III. Fascinujúce spisy presvedčili v roku 1148 synodu v Trevíre a Hildegarda sa dostala do pozornosti Európy. Pre svoje liečiteľské schopnosti sa stala vyhľadávanou prostými ľuďmi a písala si dôverné listy s velikánmi svojej doby, s Fridrichom I. Barbarossom i anglickým kráľom Henrym II. Ústretový krok cirkvi však Hildegarda opätovala aj nekompromisnou kritikou korupcie a skostnatenosti.
Ženskosť za múrmi kláštora
Po Juttinej smrti sa Hildegarda stala predstavenou kláštora. Ten pod jej vedením často nesúhlasil s predstavami kléru. Počas sviatkov vymenili mníšky čierne habity za biele rúcha a rozpúšťali si vlasy. Hildegarda mala rada pekné oblečenie aj klenoty. Jej postoj k ženskosti bol pre dobu, v ktorej žila, šokujúci. Múdrosť, ktorou Boh tvoril všetko živé, bola podľa nej ženskou stránkou Boha.
Nebála sa hovoriť ani o ľudskej sexualite. Žena dáva formu, keď rodí dieťa. Ženský princíp, múdrosť, vytvára a udržuje dušu. Ženský jemnocit napokon dokazuje Hildegardina hudba. Považovala ju za najvyššiu formu chvály nebies a verila, že pomocou nej možno komunikovať s Bohom. S používaním nástrojov v kláštore súhlasila, dokonca im určila duchovný význam.
Na druhom brehu Rýna v roku 1147 založila Hildegarda podľa svojho zjavenia nový kláštor v Rupertsberg. Tu porušila cirkevný zákon, keď napriek zákazu pochovala človeka, ktorý bol pre ťažký zločin exkomunikovaný z cirkvi. Celý kláštor tak bol potrestaný zákazom spevu a konania omší. Kliatbu, ktorá bola na kláštor uvrhnutá, sa jej podarilo zrušiť až tesne pred smrťou. Napriek svojej chorľavosti, ktorá ju sprevádzala celý život, zomrela vo veku 81 rokov.
Autor: Katarína Tesárová
