„Lietadlá čílskeho letectva napadli budovu rádia Corporación. Nech príde, čo má prísť, národ musí ostať jednotný. Musíme zachovať chladné hlavy a horúce srdcia.“ Pohnutý hlas z odborárskej rozhlasovej stanice sa prihováral obyvateľom Chile popoludní 11. septembra 1973. Výzvy už boli prakticky zbytočné. V tom čase mala čílska armáda na čele s generálom Augustom Pinochetom krajinu takmer pod kontrolou. Pred 35 rokmi bomby a tanky brutálne ukončili čílsku cestu k socializmu.
Odratávanie sa začalo tri roky predtým. Štvrtého septembra 1970 zvíťazil socialista Salvador Allende v prezidentských voľbách. Keďže nezískal väčšinu (dostal 36,2 percenta hlasov), musel jeho voľbu ešte potvrdiť parlament. Aj tak to však bolo prvýkrát, čo v západnej krajine vzišla z demokratických volieb socialistická hlava štátu. Už v prvom prejave Allende povedal, čo mieni urobiť. „Zvíťazili sme, aby sme definitívne odstránili imperialistické vykorisťovanie, monopoly, uskutočnili hlbokú agrárnu reformu, kontrolovali export a import a konečne znárodnili banky.“ Allende to vyhlásil o krajine, kde bolo 45 percent kapitálu v zahraničných rukách, medené bane mali v rukách Spojené štáty a 80 percent pôdy patrilo veľkostatkárom.
Reformy fungovali krátko
Allende urobil, čo povedal. Hospodárske a sociálne reformy mu spočiatku vychádzali. Už v roku 1971 malo Chile druhý najlepší hospodársky rast spomedzi 23 latinskoamerických krajín. Socialistická vízia však tomu čoskoro urobila koniec. Začiatkom roku 1972 začal zahraničný kapitál masívne opúšťať krajinu, rast ekonomiky sa zastavil, poľnohospodárska produkcia klesla. Potraviny boli nedostatkovým tovarom a nespokojnosť s vládou rástla.
Nebola to náhoda. Nástup Allendeho k moci bol nočnou morou pre Biely dom. Po Kube, kde americký majetok zoštátnil Fidel Castro, nebol ochotný tolerovať podobný socialistický experiment.
Minister zahraničných vecí Henry Kissinger to povedal otvorene: „Nechápem, prečo by sme mali pripustiť, aby bola krajina marxistická len preto, že jej obyvatelia sú nepríčetní.“ V roku 1972 investovala CIA do výcviku čílskych dôstojníkov milión dolárov. Pripravovala puč.
Rýchlo a brutálne
Jedenásteho septembra 1973 malo byť dielo dokonané. Prezidenta Allendeho zobudili o pol siedmej telefónom. Povedali mu, že flotila v najväčšom čílskom prístave Valparaíso sa obrátila proti nemu a žiada jeho rezignáciu. Allende sa pokúšal spojiť s veliteľom čílskej armády Augustom Pinochetom, ale nehlásil sa. A tak sa prezident stiahol do paláca La Moneda. Odmietol ozbrojiť ľudí a poslať ich bojovať. Stále veril, že demokracia v krajine bude obnovená. Napokon bol to Allende, kto vymenoval Augusta Pinocheta do funkcie hlavného veliteľa armády.
O ôsmej sa mu z rádia prihovorili pučisti. Viedol ich Pinochet. Neskôr Allendemu zavolal a žiadal jeho rezignáciu. Sľúbil mu za to slobodný odchod z krajiny. Allende odmietol. V ten deň ho našli mŕtveho. Samovražda. Vraj so zbraňou, ktorú mu daroval Fidel Castro.
V ten deň sa ešte Allende poslednýkrát prihovoril občanom. „S istotou je to moja posledná príležitosť obrátiť sa na vás... Neostáva mi nič iné, ako pracujúcim povedať: Nevzdám sa! To sú moje posledné slová a som si istý, že moja obeť nebude zbytočná, som si istý, že to bude minimálne symbolická lekcia zbabelosti a zrade.“
Pinochet si to užíval
Allendeho istota sa nenaplnila. Pinochet bol na politickom výslní prakticky do konca svojho života. Prezidentom bol až do roku 1990, neskôr hlavným veliteľom ozbrojených síl a doživotným senátorom. Úspešne unikal spravodlivosti. Až v roku 2000 prišiel o imunitu, ale všetky pokusy dostať ho pred súd sa skončili vyhláseniami o jeho zdravotnej nespôsobilosti. Až ako 90-ročný priznal svoju politickú zodpovednosť za to, čo sa počas jeho éry stalo. Len 11. septembra zatkli z politických dôvodov viac ako dvetisíc ľudí, do konca roka ďalších 13-tisíc. Zatýkalo sa priamo vo fabrikách, na univerzitách, v centrálach politických strán. Školy a verejné budovy sa premenili na koncentračné tábory. Najobávanejší bol štadión Estadio Nacional, kde zhromaždili 40-tisíc väzňov a verejne popravovali.
Podľa nezávislej komisie zomrelo za Pinochetovej éry viac ako tritisíc osôb, ďalšie desaťtisíce zatkli alebo boli nútené utiecť do exilu. Pinochet upevnil svoju moc politicky i ekonomicky. Mal silného spojenca - Spojené štáty.
Generál nič z toho nikdy úprimne neoľutoval. A už vôbec nie puč z 11. septembra 1973, ktorý mu pomohol k moci.
