Sú tri hodiny poobede. Prichádzam na letisko M. R. Štefánika. Do odletu sú ešte tri hodiny - tak šup na kávu. Sedím v kaviarni na prízemí. Uplynie asi 20 minút a keďže obsluha stále neprichádza, odchádzam. Na odchode míňam dve čašníčky – stoja za barom zabraté do debaty typu: „A vieš, čo mi ona na to povedala...?“ No čo, aspoň som si posedela. Alebo ako to povedal jeden môj známy český divadelník, keď ma vzal na slabý koncert do kultúrneho domu – „no... alespoň ste videla sál...“
Oproti kaviarni si chcem na cestu kúpiť noviny. Pred stánkom je skrumáž cudzincov, ktorí ho zo všetkých strán obchádzajú, hľadajúc vchod „do sálu“. Na dverách sú totiž vypísané hodiny, podľa ktorých je otvorené. Za chvíľu k stánku prídu dve predavačky, turistov bez slova odstrčia a natiahnu medzi dvere motúz s nápisom Inventúra.
Za check-inom sú dva freeshopy – jeden „sál“ je zatvorený a v druhom sa kľukatí rad ako zo socialistického skanzenu. Z dvoch pokladní funguje jedna – slečna za kasou si tovar pred blokovaním vždy poriadne poprezerá. Pri zavretej pokladni stojí druhá a ráta peniaze – „robí pokladňu“. Bankovky skladá do úhľadných stĺpikov a tie potom neveriaco preráta druhýkrát. (Kto rýchlo dáva, raz reže...) Po čase sa k pokladni prederie odniekiaľ z hlbín letiska pani vo svetríku (fantóm letiska M. R. Štefánika) a dievčatám začne pošepky nadávať, že „o štvrtej to tu nemôže takto vyzerať“.
Ale poďme, prejdime ďalej... do kráľovskej komnaty. Jediná kaviareň za check-inom: za pultom dve fiflenky – jedna niečo vytrvalo urovnáva a žehlí rukami, druhá stojí prirastená ku kávovaru. Obe strnulo hľadia niekam - kde sa ich oči nemôžu stretnúť so zákazníkovými. Cestujúci sa bezmocne hrbia a hromadia pri pulte a navzájom si vymieňajú plaché pohľady. Napätie začína stúpať. Aj medzi fiflenkami – nevedia sa dohodnúť, ktorá by mala pracovať.
Tri lety meškajú, hala sa zapĺňa, ľudia strácajú zábrany – najprv tie finančné. Kupujú snáď najdrahšie bagety a vodu v meste. Za chvíľu panika zachváti aj mňa. Urobím okolo pultu jeden okruh, potom druhý, dodám si odvahu a pýtam sa fiflien, či by mi nepredali jednu bagetu. Osopia sa na mňa, že nie „lebo majú 24-hodinový servis“. Nemôžu predávať, práve si menia služby. „A borovičku si môžete kúpiť oproti,“ kývnu smerom k freeshopu, kde rad siaha už takmer po letištnú plochu.
Sadnem si hladná a smädná - obzerám si „sál“. Vodu za check in neprenesiete – je to protiteroristické opatrenie. V stánku za kontrolou si ju však môžete kúpiť za teroristických 100 korún/liter. V hale je teplo, lietadlá niekedy meškajú aj pol dňa. Našťastie v poslednej sále, kde už čakám na nástup do lietadla, je automat s limonádami a vodou – všetko za 20. Hurá! Hádžem doň mince, ktoré mi však vzápätí vypadávajú na spodnej strane. Je prázdny. Ale aspoň sme videli... Alebo ako to vravia sprievodcovia peklom: pozri len a poďme!
