Malý štát na severe Kórejského polostrova sa stal synonymom biedy a neslobody. Vládne mu jeden z najkrutejších komunistických režimov. Vodcu drží pri moci armáda a hladujúci ľud v Kórejskej ľudovodemokratickej republike nemá právo sa sťažovať. Včera uplynulo 60 rokov od jej vzniku.
Je to smutný pohľad. Desaťtisíce ľudí v uliciach Pchjongjangu volávajú na slávu vodcu Kim Čong-ila, tlieskajú a sledujú tanky, ktoré pred nimi defilujú ako znak moci a sily totalitného režimu. Na chvíľu sa zdá, že usmievajúci sa Severokórejčania sú naozaj šťastní. Zdanie klame.
Režim, čo hrozí jadrom
Viac než dvadsať miliónov obyvateľov Severnej Kórey žije v biede. Ich krajina je závislá od dodávok potravín od zahraničných humanitárnych organizácií. Mnoho ľudí je diskriminovaných a neposlušní tu končia v pracovných lágroch.
Aj keď na verejnosť prenikajú správy o zlom zdravotnom stave 66-ročného vodcu Kim Čong-ila, on sám v októbri na summite v Južnej Kórei tieto fámy novinárov vysmial. „Zdá sa, že sú to skôr autori sci-fi ako skutoční novinári,“ citoval ho Reuters.
Syn zakladateľa štátu Kim Ir-sena, ktorý sa považuje za poloboha, neostal nič dlžný otcovej povesti. Po tom, ako na jeseň 2006 vystrašil svet nukleárnym testom, nasľuboval Západu odstavenie jadrových komplexov v krajine, len aby sa dostal k zmrazeným miliónom na kontách v Macau.
Keď severokórejský líder, ktorý preferovaním armády a odmietaním svetových trhov priviedol krajinu k hospodárskemu kolapsu, dosiahol svoje, na dohodu sa vykašľal.
Kim Čong-il mal šesť a pol roka, keď jeho otec 9. septembra 1948 vyhlásil vznik Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, ktorú považoval ze jediný legitímny štát na Kórejskom polostrove. Od začiatku sníval o jeho zjednotení pod komunistickou nadvládou. Jeho príbeh sa však začal oveľa skôr.
Kult Kim Irsena
Rodák z dedinky pri Pchjongjangu ušiel v čase japonskej nadvlády nad polostrovom s rodičmi do Mandžuska. V 30. rokoch sa zapojil do partizánskeho odboja proti Japoncom. Tu si ho všimli Sovieti, čo ho poslali do ZSSR na vojenské a politické školenie.
Počas druhej svetovej vojny ho vojaci Červenej armády zdravili ako majora. Po kapitulácii Japonska si ho Kremeľ vybral ako toho, kto mal viesť provizórnu komunistickú vládu v severnej časti polostrova. Ten Postupimská konferencia rozrezala pozdĺž 38. rovnobežky na dve časti - na Sovietmi okupovaný sever a Američanmi podporovaný juh.
Kim Ir-sen odmietol pôsobenie Dočasnej komisie OSN pre Kóreu, ktorá mala dohliadať na slobodné voľby a vyhlásil vznik KĽDR. Stal sa jej prvým premiérom a o rok neskôr aj predsedom Kórejskej strany práce.
Rozpútal kórejskú vojnu
Svoj sen o jednotnej krajine chcel naplniť už po roku vládnutia. Od Josifa Stalina dostal požehnanie na inváziu do Južnej Kórey, ktorú odštartoval 25. júna 1950. Len vďaka podpore čínskeho vodcu Maa Ce-tunga sa mu podarilo zvládnuť protiútok vedený Američanmi.
Moskva aj Peking sa s rozdelením krajiny zmierili, Kim sa s prímerím nikdy nevyrovnal.
Po vojne začal s likvidáciou opozície, odstránil náboženstvá a ich predstaviteľov popravil. Krajina, ktorej vládol vojenský režim, bola ekonomicky a vojensky úplne závislá od ZSSR a Číny, čo viedlo po páde Sovietskeho zväzu k humanitárnej katastrofe a následnému hladomoru v polovici 90. rokoch.
Kim Ir-sen mal 82 rokov, keď v júli 1994 zomrel a nahradil ho jeho syn. Propaganda tvrdila, že veľký vodca sa do svojho dediča prevtelil.
 |
