Český komunistický idol Juliusa Fučíka u nás pozná každý, o koho sa aspoň obtrelo komunistické školstvo. Ďalší si ho možno pamätajú pre zúrivé spory, ktoré vyvolala demontáž fučíkovského mýtu po roku 1989. Aspoň na tomto povojnovom kulte Fučík nijakú vinu neniesol. Zomrel na popravisku 8. septembra 1943, pred 65 rokmi.
Fučíkov otec bol menej známy vidiecky herec, jeho syn po ňom zdedil nielen umelecké vlohy, ale aj schopnosť a možno i potrebu predvádzať sa a organizovať vlastný život ako jedno veľké predstavenie. Meno Július získal po strýkovi, známom kapelníkovi a autorovi vojenských pochodov.
Od mlada to Fučíka tiahlo k radikálnej ľavici, už v roku jej vzniku vstúpil do komunistickej strany. Sám sa považoval skôr za agitátora než za novinára, v tlači propagoval politiku strany, ako kritik a literát presadzoval metódy socialistického realizmu.
Sektári
V roku 1929 podporil Gottwaldovu boľševizáciu komunistickej strany, po ktorej zostala z masovej robotníckej partaje úzka dogmatická sekta revolucionárov snažiacich sa rozvrátiť demokratický systém prvej republiky. Fučík sa stal stálym redaktorom Rudého práva.
Zúčastní sa na propagandistickom zájazde novinárov po Sovietskom zväze, ktorý opíše vo svojej druhej najznámejšej knihe V zemi, kde zítra již znamená včera.
Aj keď v nej sovietskym komunistom odkazuje „Kto poznal vaše budovanie ... ten nemôže klamať,“ sám sa tejto zásady nedrží. Kniha obdivne referujúca o stalinskom režime paradoxne vychádza v roku, keď sa v dôsledku násilnej kolektivizácie začína hladomor na Ukrajine, ktorý si vyžiadal niekoľko miliónov mŕtvych.
Sám Fučík medzitým žil život populárnej postavy pražského umeleckého a spoločenského života, jeho známi ho často opisovali ako bonvivána a sukničkára. O Fučíkovom občasnom „skrývaní sa pred políciou“ Ferdinand Peroutka píše, že bolo často skôr zámienkou pre skrývanie sa pred opustenými milenkami.
Do ozajstnej ilegality Fučík prešiel až po nacistickej okupácii Česka. Bol členom ilegálneho vedenia komunistickej strany, než ho v roku 1942 zatklo gestapo. Niektorí spolubojovníci, ktorí sa dožili oslobodenia, mu vyčítali, že porušil pravidlá odbojárov a pri zatknutí sa nebránil, hoci bol ozbrojený.
Až do konca vojny patril Fučík k známejším, aj keď nie najvýznamnejším komunistickým intelektuálom a bol jedným z tisícov hrdinov a obetí protinacistického odboja.
Mimoriadnu povojnovú slávu a postavenie však dosiahol vďaka potrebám totalitnej propagandy.
Ideálny hrdina
Fučík bol ideálnou postavou pre kult komunistického hrdinu, ktorý by dokázal zastrieť aj oveľa významnejší nekomunistický odboj. Bol mladý, nesporne talentovaný, mal príťažlivý vzhľad a vždy zachovával vernosť gottwaldovskej línii aj Sovietskemu zväzu. Bol mučeníkom protifašistického odboja a najmä bol spoľahlivo mŕtvy. Nehrozilo, že by dosť nedisciplinovaný hrdina sám svojimi neskoršími činmi či výrokmi akokoľvek ohrozil propagandistické dielo, do ktorého strana toľko investovala.
Úspech tejto propagandy si, samozrejme, vyžadoval falšovanie histórie. Musela zmiznúť nielen spomienka na Fučíka ako medzivojnového bohéma. Prejavilo sa to najmä vo všetkých komunistických vydaniach Reportáže, z ktorých vynechali predposlednú časť.
Fučík sa v nej priznáva, že nakoniec na gestape vypovedal, a vysvetľuje, prečo tak urobil. Tvrdí, že iba chcel hrať so svojimi väzniteľmi „vysokú hru“ a že sa mu ich svojimi výpoveďami podarilo zmiasť a odvrátiť pozornosť od iných ohrozených predstaviteľov českej inteligencie, ako boli Halas či Olbracht.
Historici sa dodnes nezhodli, či mal pravdu, alebo iba ospravedlňoval vlastné – ľudsky pochopiteľné – zlyhania, ktoré viedli k zatknutiu ďalších členov odboja. V kulte nezlomného komunistického hrdinu, ktorého základný smer vytýčil už prejav Rudolfa Slánského na zjazde komunistickej strany v roku 1946, takéto pochybnosti každopádne nemali miesto. Prvé úplné a kritické vydanie reportáže tak vyšlo až v roku 1995.
Čiastočne ako reakcia na zbožštenie Fučíka, odporujúce osobným skúsenostiam mnohých, ktorí mali skúsenosti s ním samým aj s odbojom, vznikli po vojne špekulácie o tom, že Fučík naopak s gestapom aktívne spolupracoval, namiesto popravy utiekol do Južnej Ameriky a celá Reportáž je podvrh.
Dôkazy pre spoluprácu sa však nenašli a útek do Južnej Ameriky je jednoznačne nezmysel. Fučíkovo autorstvo Reportáže naopak vedecké analýzy po roku 1989 jednoznačne potvrdili.
