Bol tyranom a vrahom. Alebo bol osvieteným panovníkom, ktorý kládol dôraz na ľudské slobody, práva, toleranciu a náboženskú rôznorodosť? Historici sa dodnes sporia, aká je naozajstná tvár Olivera Cromwella. Dnes uplynulo 350 rokov od jeho smrti.
Oliver Cromwell sa narodil 25. apríla 1599 v Huntingdone v rodine menšieho, no nie úplne bezvýznamného šľachtica. Bol totiž rodinne spriaznený s Tudorovcami, jeho matka Elizabeth bola Stewartová. Jeho otec Robert bol však mladším synom kráľovského rytiera, preto z rodinného majetku dostal iba bezvýznamné časti.
Ctižiadostivý mladík
Aj vďaka svojmu pôvodu však mladý Oliver šiel študovať právo na prestížnu univerzitu v Cambridgei. Štúdiá však nedokončil nielen pre silný puritánsky duch školy, ale skôr preto, lebo po smrti otca prebral správu nad rodinným majetkom. Doma totiž ostali len ženy: jeho matka – čerstvá vdova a sedem sestier, ktoré si stále nenašli manžela. Preto prvých štyridsať rokov života je Cromwell iba jedným z mnohých, viacmenej bezvýznamných britských šľachticov.
V správe majetku sa mu však neveľmi darilo. V roku 1630 ho musel rozpredať a presťahovať sa do St. Ives. Až po smrti matkinho bezdetného brata sa jeho majetkové pomery akotak ustálili, zdedil po ňom vyplácané poplatky i dom. Vďaka starému otcovi, ktorého dom občas navštevoval, sa však stretával aj s bohatými a významnými ľuďmi kráľovstva. Aj keď väčšinou ako človek, ktorý ich diskusie iba počúva.
Tam však údajne zažil „náboženské osvietenie“. Zrazu sa cítil predurčený na veľké činy, na ktoré ho povolal Boh. „Ak môžem Bohu slúžiť strádaním či konaním, budem najšťastnejším,“ údajne vravieval.
V roku 1628 sa stal Cromwell členom parlamentu za Huntingdon, v 1640 za Cambridge. Traduje sa, že v oboch prípadoch bol asi najchudobnejším členom dolnej snemovne. Kým počas prvej skúsenosti s parlamentom bol skôr bezvýznamným mužom v pozadí, neskôr jeho politická hviezda začala stúpať. Vystupoval agresívne, prikláňal sa k extrémnym názorom i riešeniam a bol silným kritikom cirkvi. Tiež presadzoval názor, že armádu by mal riadiť parlament, nie kráľ. I keď spočiatku skôr v umiernenej forme: práve parlament má vymenovávať nových generálov. Pošepkávalo sa však, že je iba nastrčená figúrka významnejších šľachticov, ktorí kráľa testujú, čo všetko im bude tolerovať.
Občianska vojna
V roku 1640 sa kráľ Karol I. pokúšal v Škótsku násilím presadiť novú modlitebnú knižku. V následnom konflikte utrpel ťažkú porážku a bol nútený Škótom vyplácať vysoké finančné náhrady.
Kráľ ich nebol schopný platiť, preto o pomoc požiadal parlament. Ten odmietol a následne vyhlásil finančné inštitúcie kráľovstva za ilegálne. Vtedy parlament prakticky prebral moc nad správou krajiny: včlenil pod svoju správu armádu i námorníctvo, i keď kráľ túto listinu odmietol podpísať. Karol následne vtrhol do snemovne a chcel pozatýkať parlamentaristov. Neúspešne, niektorí mu ušli. Pokúsil sa teda vytvoriť armádu a na parlament zaútočiť, čím však rozpútal občiansku vojnu.
Cromwell sa vtedy stal vojakom. Ako vojak „miloval, za čo bojoval a poznal“. Najskôr vytvoril takzvanú jednotku kavaleristov „Roundheads“, no utrpel porážku. Uvedomil si, že potrebuje dobre vycvičených vojakov, následne vycvičil novú modelovú armádu – „Ironsides“ a v roku 1645 porazil zvyšky kráľovského jazdectva. Od nasledujúceho roku bolo Anglicko prakticky riadené parlamentom, hoci sa kráľ pokúsil tento vývoj zvrátiť. Tu niekde vznikol britský Commonwealth. Spoločnosť však bola i naďalej rozštiepená na množstvo navzájom sa nenávidiacich frakcií. V Írsku a Škótsku sa začali rozsiahle rebélie, najmä po poprave kráľa, ktorý odmietol sám abdikovať. Pridali sa na stranu Karolovho syna, ktorý vzniesol nárok na trón.
Cromwell s armádou bol preto poslaný do Írska a neskôr i do Škótska. Podľa správ bol k nepriateľom nesmierne krutý a údajne vyvraždil až 40 percent írskych mužov.
Ani kráľ, ani parlament
Oliver Cromwell dal v roku 1653 rozohnať parlament, pretože bol sklamaný jeho prácou. „Za to, čo ste urobili dobre, tu už sedíte príliš dlho. Prosím, odíďte a nechajte nás tu pracovať,“ povedal. Vtedy sa pokúsil presvedčiť 140 významných osobností, aby vytvorili nový parlament, neuspel však a následne prijal titul lord protektor. Prakticky tak mal štatút kráľa, korunu však, napriek výzve, v roku 1657 odmietol prijať.
Británia, vrátane Írska, mala však zrazu jednu vládu a jedny inštitúcie. K politickým odporcom však Cromwell milosrdný nebol. V tom lepšom prípade ich zatváral do väzenia, väčšinou bez riadneho procesu.
Oliver Cromwell zomrel 3. septembra 1658. Pravdepodobne na následky malárie v kombinácii s močovými problémami. Jeho smrť možno urýchlila i smrť jeho najobľúbenejšej dcéry. Pochovaný bol s najvyššími štátnymi poctami. Za následníka ešte počas života vymenoval svojho syna Richarda, ten však bol slaboch. V roku 1660 nastala reštaurácia monarchie a Richard ušiel do Paríža. Rok na to Cromwellovo telo exhumovali a symbolicky obesili.
