Populárny výklad iracko-iránskej vojny hovorí, že ju spískal Saddám Husajn. Jeho strýko ho vraj nainfikoval nenávisťou voči Iráncom. Strýko bol autorom irackého Mein Kampfu. Volal sa - Tri veci, ktoré Boh nemal stvoriť: Peržania (Iránci), Židia a muchy. Iracko-iránska vojna sa po ôsmich rokoch skončila bez toho, aby vyriešila problémy, pre ktoré sa začala. Prímerie začalo platiť presne pred 20 rokmi, 20. augusta 1988.
Iránci a Iračania si nikdy nechceli nič odpustiť. Motívov, ambícií a obáv, ktoré sa zmiešali do iracko-iránskej vojny, však bolo oveľa viac. Niektoré boli rovnako šialené ako Saddámov odpor k Iráncom. Šialená bola celá tá vojna. Hoci sa odohrávala skôr ku koncu 20. storočia, pripomínala vojny z jeho začiatku. Krvavá, s obrovským počtom obetí, so zastaranou výzbrojou aj výstrojom a s použitím najšpinavších zbraní.
Hlúpa vojna
Vojna stála niekoľko stoviek tisíc ľudských životov (odhady hovoria až o takmer milióne obetí na strane Iránu a pol milióne na irackej strane), obrovské peniaze a totálne vyčerpanie. Staré nenávisti sa len prehĺbili a obe krajiny s nimi žijú doteraz. A ako na začiatku tejto vojny a dávno pred ňou, aj teraz sledujú, čo podniká ta druhá. Práve strach z rozpínavosti svojho suseda, ktorý sa po islamskej revolúcii čoraz viac radikalizoval, starý územný spor, smäd po rope a snaha stať sa lídrom moslimského sveta viedla podľa všetkého Saddáma Husajna k rozhodnutiu udrieť na Irán. Oficiálnym dôvodom útoku bol údajný pokus o atentát na irackého ministra zahraničia Tarika Azíza na juhu Iraku.
Mali ho zosnovať iránski agenti. Vojna sa začala 22. septembra 1980 a Saddám predpokladal, že bude krátka, lebo Iráncov zastihne nepripravených. To jediné bolo skutočne tak, ostatné Saddámove kalkulácie boli tragicky mimo.
Dlhá blesková vojna
Irán sa po prvotnom šoku pozbieral a Irak dokázal trápiť dlhé roky. Saddám totiž pri svojej nafúkanosti na Iráncov nenasadil dostatočný počet jednotiek a vždy, keď si myslel, že sú na kolenách, ponúkol im vyjednávania o mieri, na čo Teherán zväčša zareagoval útokom. Vtedajšie médiá písali, že do nich hlavne ku koncu vojny, keď mu už dochádzali vojaci, nasadzoval veľmi mladučkých chlapcov. Tí sa často sfanatizovaní vrhali na mínové polia a „čistili“ tak cestu starším vojakom. Objavili sa však aj informácie, že na mínové polia ich posielali zviazaných dohromady lanami, aby náhodou neutiekli.
Svetová podpora
Keď sa vojna príliš vliekla a Irán začal útočiť na tankery prevážajúce ropu z Perzského zálivu, svet začal pomáhať Saddámovi. Na pomoc sa ponáhľal vtedajší západný aj východný blok. Heslom dňa bolo: Irak nesmie prehrať. Pravdou je však aj to, že mnohí podporovatelia Saddáma (vrátane Američanov a Sovietov) potichu zásobovali aj druhú stranu. Saddám zásobovaný zbraňami aj potľapkávaný po pleciach za jeho boj proti fanatickému režimu neváhal vo vojne použiť chemické zbrane. Dokonca ani proti svojim vlastným občanom. Irackých Kurdov, ktorí sa spolčili s Iráncami, nechal bez rozpakov bolestne umierať po chemických útokoch.
Irán nemohol dlho odolávať sústredenému tlaku sveta ani nespokojnosti domáceho obyvateľstva. Od začiatku roku 1988 vykazoval známky slabosti, aj keď vedel ešte zasiahnuť. Mnohé záviselo aj od toho, čo povie faktický líder krajiny ajatolláh Chomejní. V lete už aj on videl, že sa viac nedá a povolil prijať podmienky prímeria.
 |
 |
