jín vyvážajúcich ropu (OPEC), ktorá sa konala v roku 1975 vo Viedni. Klein priznáva účasť na útoku, ktorý viedol terorista medzinárodného formátu Carlos zvaný Šakal, avšak obvinenia z vrážd popiera.
Fischer priznal, že v 70. rokoch sa v rámci ľavicových protestov zúčastňoval na pouličných ruvačkách s políciou, nikdy však nesúhlasil s používaním zbraní. "Otázka násilia bola na pretrase neustále. Moja pozícia bola vždy čitateľná. Nevedel som si predstaviť, kam ešte by to okrem samodeštrukcie mohlo viesť...k deštrukcii toho, čo sme vyznávali?" povedal Fischer frankfurtskému súdu, kde vystupuje ako svedok.
Sudca Heinrich Gehrke sa Fischera opakovane spýtal, či Kleina v čase ich známosti zaujímali zbrane, alebo či niekedy diskutoval o pouličných zrážkach s políciou. "Neviem si spomenúť na žiadnu diskusiu, kde by bolo vôbec dovolené diskutovať o úmyselnom poranení, či dokonca zabití niekoho," odpovedal Fischer.
Minister vo vláde kancelára Gerharda Schrödera poprel, že by mal niekedy dočinenia so zbraňami, vrátane zápalných bômb. Priznal však, že po tom, ako ho spolu s jeho prvou ženou polícia zbila pri jednej z demonštrácií v roku 1968, rozhodol sa proti prípadným útokom policajtov brániť. "Keď som ležal na zemi, niečo v mojej hlave sa zmenilo...Prečo sa musíš vždy nechať zbiť," touto hamletovskou otázkou opísal Fischer pred súdom svoje rozhodnutie aktívne sa brániť.
Fischer priznal, že jeho rozhodnutie nakoniec viedlo k založeniu tzv. čistiaceho komanda (Putzgruppe), ktoré aktívne zasahovalo hlavne počas radikalistických demonštrácií.
Na nedávno publikovanej fotografii z roku 1973 má súčasný šéf nemeckej diplomacie na hlave čiernu motocyklovú helmu a práve zdvíha ruku chránenú boxerskou rukavicou, aby ňou zasiahol policajného dôstojníka.
