Adolf Hitler, sám neúspešný maliar, obľuboval krajinky a a gýčové maľby. Nemecké historické múzeum zostavilo katalóg jeho najobľúbenejších diel.
BERLÍN, BRATISLAVA. Motýle poletujúce v lesíku od Carla Spitzwega. Práve takéto idylky miloval nacistický vodca a sám ich bez úspechu aj maľoval.
Adolf Hitler mal okrem architektúry a židovských hudobníkov slabosť aj pre gýčové krajinky. Predstavoval si, že keď zabezpečí Nemecku „adekvátne“ postavenie v Európe, poberie sa na dôchodok do rakúskeho Linzu, odkiaľ pochádzal.
Tam sa malo v roku 1950 otvoriť najväčšie múzeum sveta, v ktorom by boli vystavené diela jeho obľúbených autorov. Väčšinu z nich ulúpilo gestapo alebo kúpilo po príkaze Hitlera.
Medzi dielami nie je ani jeden impresionistický alebo avantgardný obraz, ktoré boli vtedy v kurze. Nacisti boli známi odmietaním moderného i realistického umenia, ktoré označovali za „degenerované“.
Len trochu erotiky
Prioritu dostávali gýčovité krajinky, hrdinské výjavy a romantika viedenských a mníchovských maliarov z 19. storočia. V zbierke sa objavilo aj pár aktov, ženy sú však zobrazené chladne, bez erotického náboja. V ich pózach je skôr arogancia a nebezpečenstvo.
Nemecké historické múzeum po prvý raz zostavilo katalóg Führerových diel, ktorý je dostupný na internete. Ide o vyše 4700 obrazov, sôch, nábytku, tapisérií a porcelánu.
Výstava má dokumentovať slabý vkus Hitlera, ale aj násilnú tvár režimu, ktorý sa neštítil kradnúť umelecké diela či vynakladať milióny na ich kúpu.
Nenaplnené ambície
Režim podľa zachovaných údajov investoval do zbierky 130 miliónov ríšskych mariek. Denník Die Welt napísal, že najdrahší obraz stál 380–tisíc mariek a ide o dielo Carla Blechena Pri stavbe Čertovského mostu. Zobrazuje zromantizované údolie s dreveným mostom, ktorý sa podľa legendy podarilo postaviť vďaka paktu s diablom. Podobný dekoratívny obraz by sa ľahko vynímal v meštianskej obývačke.
Hitlerovým najobľúbenejším sochárom bol Arno Breker, ktorý tesal z kameňa nahých mužov s árijskými črtami, svalnatým telom a strihom nacistického vojaka.
Zbierka sa po vojne rozdrobila po celej Európe, niektoré sa vrátili pôvodným majiteľom, iné sa nenávratne stratili alebo skončili na čiernom trhu. Väčšina diel (1700) stále visí v nemeckých múzeách.
Hitler sa ako mladík pokúšal dostať na viedenskú Akadémiu umení, maľoval krajinky a predtým, ako sa dal na politiku, sám seba označoval za umeleckého maliara.
Degenerovaní umelci
Potom, čo sa dostal k moci, sa jeho vlastný vkus stal vkusom celonemeckým. Nacisti začali moderné umenie označovať za „židovské, boľševické a degenerované“.
V roku 1937 zorganizovali výstavu tohto odpadlíckeho umenia, ktoré vďaka bezplatnému vstupu a masívnej propagande prilákalo tri milióny Nemcov.
Exhibícia štartovala v Mníchove a neskôr sa presnula aj do ostatných ríšskych miest. Medzi „degenerované“ umenie patrili diela Marca Chagalla, Maxa Ernsta, ale aj Pabla Picassa a Henryho Matissa.
Na čiernej listine sa ocitli smery ako kubizmus, dadaizmus, expresionizmus i surrealizmus.
Moderné umenie označovali nacisti za degenerované. Ich výstava „Entartete Kunst“ prilákala tri milióny Nemcov.
|
|
|
|
|
|
